V blogu profesora Jaroslava Husára uverejňujeme články a myšlienky profesora ekonómie Jaroslava Husára a aktuálne keďže ešte nebola aktivovaná táto stránka, preberáme článok zo Slovenského Slova z dňa 12.09.2020. Je to reakcia na masmediálny oznam, že účelovo kvôli možnosti predložiť Európskej Komisii do 15.10.2020 podklady k čerpaniu 7,5 miliardy Eur z financií EÚ je potrebné „vytvoriť“ víziu do roku 2030. Táto „narýchlo zbúchaná“ vízia podráždila nielen národohospodárov na Slovensku…
Citujem: „Bratislava, 3. september 2020 – Šestnásť expertov z oblasti vedy, makroekonómie a biznisu, prizvaní do nezávislej expertnej pracovnej skupiny iniciovanej Americkou obchodnou komorou v SR, vytvorilo predbežný návrh Vízie Slovenska 2030 a načrtli kľúčové motory dlhodobého udržateľného hospodárskeho rastu. Predkladaný dokument je „úvodným konsenzom signatárov“, ako dosiahnuť maximálne využitie potenciálu našej krajiny v kontexte globálnych megatrendov s cieľom zvýšiť kvalitu života súčasnej generácie ale aj tých budúcich. Signatári ho adresovali prezidentke SR Zuzane Čaputovej, predsedovi vlády SR Igorovi Matovičovi a ministrovi financií SR Eduardovi Hegerovi“.
Toto je začiatok materiálu, ktorý si zaslúži pozornosť ekonomov. Akokoľvek som sa snažil nájsť ekonomickú postatu riešenia problémov SR, nenašiel som.
Všetky navrnuté tri oblasti materiálu dokazujú, že autori komplexne nedocenili dnešné ekonomické reálie ekonomiky SR. Preto si nižššie dovolím pripomenúť ekonomické úvahy a riešenia slovenských ekonómov z rokov 1960-68, ktoré dokazujú hlbké uchopenie riešenia problémov.
Autori vízie asi nemali čo povzbudivé ponúknuť z ekonomického života Slovenska posledných piatich rokov
Autori vízie asi nemali čo povzbudivé ponúknuť z ekonomického života SR posledných 5 rokov (napr. poľnohospodárstvo) a preto riešenia sú veľmi všeobecné.
Možno aj zato, že štát vlastne nič nevlastní, žiadny priemysel
Čitateľ možno nevie, že pred rokom 1989 sme my, Československo, boli priemyselnou veľmocou (robil som v ZSMK Tlmače a náš export sa započítaval do První brnenské ). Strojárenstvo malo špičkovú úroveň, naše výrobky sa vyvážali nielen do východného bloku, do celého sveta, aj tie zo ZSMK Tlmače. Boli sme veľmocou v exporte investičných celkov. Na relatívne malý štát bol rozsah a štruktúra vyvážených investičných celkov impozantný ( a koľko našich ľudí ich v zahraničí uvádzalo do chodu). Boli to cukrovary (moja katedra riešila úlohu výstavby cukrovaru v Seredi), pivovary, rafinérie, elektrárne a iné. Slovensko malo zbrojársku výrobu, mali sme VSŽ Košice, Dubnicu či Martin…
Naše podniky zahraničného obchodu mali každý svoje pole pôsobnosti, na investičné celky bol špecializovaný napríklad Technoexport, Škodaexport, Strojexport,Technopol, a ďalší. Ale stavali sme aj nemocnice. Dnešný stav v porovnaní s týmto je tristný. Sme akýmsi prekladiskom Európy a montovňou Európy. Robí sa u nás práca vo mzde, subdodávky, teda robia sa subdodávky, súčiastky pre zahraničné podniky a tak sa nezúčastňujeme na tvorbe novovytvorenej hodnoty. Tie investičné celky boli novovytvorená hodnota, a tak sme dosahovali aj zisk!
My sa nezúčastňujeme na tvorbe novovytvorenej hodnoty pre náš štát
Podriadený, subdodávateľský chakter ekonomiky SR je prapríčinou nízkych miezd…. . Musíme si tiež uvedomiť, že fungujú nadnárodné monopoly (o čom som už neraz písal), a od nás tak majú veľmi ľahký export finančných prostriedkov. Nesúhlasím s tvrdením, že stát je zlý hospodár o čom nás „učili“ takí ako V.Klaus, I.Mikloš,… . Po roku 1990 sa štátu chopili konjunkturalisti a nešlo im o nič iné, ako sa zmocniť štátneho majetku, nie ho spravovať. To bola naprosto nesprávna filozofia. Pozrime si napríklad iba Rakúsko. Najväčšie podniky tam patria štátu. Dokonce aj banky buď priamo patria štátu, alebo akciovými společnosťami s väčšinovým podielom štátu. Dokonce aj vo Švajčiarku je celý rad štátnych podnikov. Keď sa tam súkromná firma dostane do problémov, štát zasiahne, aby boli zachované pracovné miesta. A to nehovorím o daňových prázdninách, ktoré poskytujeme zahraničiu.
Treba zakázať akúkoľvek spoluprácu s podnikmi v daňových rajoch. O týchto problémoch podpísaná 16-ka tvorcov vízie nehovorí.
Nájsť riešenie pre SR, jej ekonomiku, nie je vôbec jednoduché
Nájsť riešenie pre SR, jej ekonomiku, nie je vôbec jednoduché. A dostať ju na úroveň, akú sme mali pred rokom 1989, to je úloha hádam pre niekoľko generácií, čo si 16-ka neuvedomuje a nepripúšťa, že bolo dobre v ČSSR. A to nehovorím ako by sme mali hospodariť s prírodnými zdroji (životné prostredie). Nie je to zločin, keď mohol zahraničný podnik rozhodovať o Gabčíkove? Keď plyn, ktorý dovážame z Ruska, nám tu doma prepredáva zahraničná firma?! A čo energetika? Musí byť pod kontrolu štátu, alebo kraja, či mesta!!
Európska únia – to áno, ale v stave pred Lisabonskou zmluvou, ktorá z nás urobila vazalov. Kolóniou Bruselu. Máme sa vzoprieť týmto procesom, asi ako to robia Poľsko, Maďarsko? Spojiť sa v plnohodnotných ekonomických riešeniach v rámci visegrádskej štvorky. Začať odmietať diktáty. Bruselský systém je veľmi nedemokratický, pretože existuje volený Európský parlament, ale Európská komisia, ktorá nie je volená, je iba menovaná. Ale tá rozhoduje!!! Niekoľko nevolených jedincov rozhoduje o osude stámiliónov Európanov.
Aj občan vidí, že do Ruska sa, hrubo povedané, pchá celý svet. Je to obrovský trh. Rusko je velikánsky trh a opustiť ho bolo sebavražedným nezmyslom (Klaus, Dlouhý). Subdodávky do Nemecka ich nenahradia. Do Ruska sme vyvážali finálne produkty, vrátane tých investičných celkov. Štát prichádza o dane, sociálne pojistenie, ale musí platiť zdravotné poistenie… . Je to podobné, ako vytváranie nálad proti Číne. Tá je dnes najsilnejšou ekonomikou sveta. Všetci tam utekajú podnikať a obchodovať. Nikto nevykladá nezmysly o ľudských právach. O tom vízia nehovorí.
To, čo som uviedol sú bázické (nie vyčerpávajúce) fakty z ekonomického života, ktorých je oveľa viac a ich uvedomenie si a aj pochopenie by mali byť bázou konštrukcie ekonomického systému. Ak staviate dom, musíte si uvedomiť terén, iný hotel postavíte v Tatrách ako pri Leviciach. Architekt môže navrhnúť výkresy. A šestnásti „architekti“ o tomto nehovorili a tak nemohli nájsť riešenie. Neuvedomili si terén.
Musím pripomenúť ako riešili naši ekonómovia ekonomické problémy v rokoch 1960-68. Ich diela v prvom rade vyriešili teoreticko-metodologické problémy medzioblastného ekonomického vyrovnávania (dnes v EÚ mimoriadne dôležitá). Vyriešili hlané atribúty, podstatné základné znaky medzioblastného ekonomického vyrovnávania ale hlavne meranie (miery) medzioblastného ekonomického vyrovnávania (dnes EÚ používa iba nič nehovoriaci HDP). V dielach riešili a analyzovali realizáciu hlavných atribútov medzioblastného ekonomického vyrovnávania v československých podmienkach. Vzhľadom na súčasnú pozíciu ekonomiky SR v ekonomike EU, práve definícia atribútov vyrovnávania v podmienkach ekonomík EÚ je problém, ktorý mala skupina 16 definovať.
Z histórie, ktorú si nechceme pripustiť
Ekonomickým problém Československa sa pravidelne venovali zasadnutia KSČ. Dnes ich neobjektivizujeme, skôr očierňujeme. Mladá generácia nemá reálny obraz. Čitateľovi si dovolím konkretizovať aj stanoviská napr. XII zjazdu KSČ z decembra 1962: „Budeme pokračovať v rozvoji Slovenska v rámci jednotného hospodárstva republiky tak, aby sa do roku 1970 urobil podstatný krok v ďalšom vyrovnávaní s českými krajinami“. A. Dubček v správe o činnosti ÚV KSS v máji 1966 povedal: „ Stanovisko KSČ v otázke rýchlejšieho rozvoja Slovenska je jasné a jednoznačné. Ekonomický rozvoj Slovenska je a zostane najhlavnejšou súčasťou národnostnej problematiky. Program industrializácie Slovenska má tak nielen politické, ale aj ekonomické zdôvodnenie, pri ktorom hrá veľkú úlohu účelné, z hľadiska celospoločenských cieľov zvážené vkladanie prostriedkov našej republiky do harmonického rozvoja výrobných síl.“ Na záver ešte uvediem zo stanoviska ÚV KSS k štátoprávnemu usporiadaniu vzťahov českého a slovenského národa z apríla 1968 toto: „Zasadnutia ÚV KSČ a KSS v apríli vychádzajú zo zásady, že k príprave nového federatívneho štátoprávneho usporiadania a novej ústavy treba pristúpiť neodkladne“. Jasné formulácie problémov. Toto boli predovšetkým požiadavky slovenských ekonómov a tak od 2. januára 1969 sme mali predsedu vlády Slovenskej socialistickej republiky a nie predsedu Zboru povereníkov Slovenska. Čiže ekonómovia Slovenska dali zásadné riešenia otázky postavenia národných, slovenských a českých orgánov a ústredných federálnych orgánov.
Amaterizmus súčasnosti
Keďže medzi autormi tejto septembrovejvízie je aj Ivan Mikloš, dovolím si odcitovať z môjho listu, ktorý som mu osobne doručil. V liste 7/11/2011 som p. ministrovi I. Miklošovi napísal: „Pán minister, potrebujeme zvýšiť ekonomické znalosti a debordelizovať finančné toky. Použil som termín, ktorý pokladám za rovnocenný rovnej dani. Debordelizáciu finančných tokov potrebuje aj EÚ“.
Na záver nemôžem nepoložiť niekoľko otázok. Pripravili ekonómovia Európskej únie teóriu ekonomického riešenia problémov národných štátov EÚ (EÚ nie je štát)? Poskytli atribúty, znaky medzinárodného a medzioblastného ekonomického vyrovnávania? Definovali ekonómovia EÚ mieru ekonomického vyrovnávania (HDP nemá zmysel)? Dokáže merať likvidáciu zaostávania? Dali ekonómovia EÚ teóriu zásadných riešení otázok postavenia národných orgánov krajín EÚ a aj akéhosi ústredného orgánu EÚ? Dôsledok? A tak pre britov už ani dohoda o brexite neplatí. Bez ekonomickej teórie máme ekonomické placebo.
Verím, že moja úvaha poukázala aj na to, čo hovorí mail, ktorý som dostal dnes: Mal názov „Debilizácia slovenského národa.“
Prof. J. Husár Bratislava 9/9/2020
prevzaté z prameň:
Medzititulky tu upravil PZV
Najnovšie komentáre