Bez Československa by zrejme Slovensko nesmerovalo k povojnovému socialistickému zriadeniu. Je to ako v rodine, Československá socialistická republika bola len jedna „rodina“, aj pre Slovákov, bolo to 1948 – 1989.
ilustračná koláž z wikipedie org, sám som ju tam stvoril, pre voľné použitie – naše generácie vyrastali v tom priestore ČSSR, v tej čs.kultúre Gotta, Zagorovej, Olympicu, potom Elánu, Žbirku, sporili sme, platili sme a dostávali do peňaženiek koruny československé aj s tou najkrajšou stokorunou v histórii – socialistickou s obrázkom robotníka a roľníčky, a z druhej strany z panorámy Hradčian, mnohí sme mali pasy so lvíčkom a hviezdou a vôbec sa nám nezdalo, že žijeme „v totalite“ – to tie reči prišli v novembri 1989…
Ale porovnajme to s dnešnou demokratickou realitou: Otvorte si ktorékoľvek médium, napr. Prauda 28.5.2024 a ste na psychiatrii: Päť rán a súdržnosť viac ako päťmiliónového Slovenska a Pohreb sa stáva drahým špásom. Zmenia sa cintoríny na nepoznanie? a Krajina pobalených kufrov a Z čoho pramení občianska frustrácia? …tak čo, chceme v takej realite žiť?
ÚVODNÉ SLOVO: Viete, je načase priznať si, že Slovensko prešlo v 20.storočí mohutným rastom, neuveriteľným vývojom od roľníckeho vidieka a v podstate malomestskej spoločnosti, možno s výnimkou Bratislavy a Košíc, k priemyselne a poľnohospodársky vysoko vyvinutej spracovateľskej ekonomike a ku vzdelanej a kultúrne i športovo sa rozvíjajúcej spoločnosti, kde sa rýchlo stierali rozdiely medzi vidiekom a mestom. Prešla mohutnou industrializáciou, združstevňovaním a teda i s mnohokrát zvýšenou produkciou poľnohospodárskej výroby a výroby potravín. Iba ten fakt o neskutočnom náraste obyvateľov vysokou pôrodnosťou a starostlivosťou o rodinu preukazuje niečo, čo sa už viac nebude dať uskutočniť. O to viac človeka mrzí, ak počuje dehonestujúce antikomunistické reči mladej generácie, že „tu bol komunizmus a všetko bolo FUJ! socialistické“…ale tento názor prišiel až po zlome v roku 1990 a masmédiá i politici to kŕmia už 34 rokov, aby tak zakryli biedny vývoj slovenskej spoločnosti za kapitalizmu ( a teraz to presne myslím politicky, ekonomicky, morálne a historicky). Mimochodom, „provokatéri“, ktorí si to môžu dovoliť, napríklad Jožo Ráž z Elánu, môže tvrdiť, že „má rád komunizmus“, lenže aj on sa dopúšťa toho základného omylu: U nás na Slovensku žiadny komunizmus nebol. Ústava z 11.07.1960 už uzákonila našu spoločnosť ako socialistickú… ktorá bola predtým podľa Ústavy platnej z 1948-do 1960 ako ľudová demokracia.
cit. Ústavný zákon 100/1960 definuje Československo už ako socialistický štát, v plnom znení Československá socialistická republika (ČSSR), založená na pevnom zväzku robotníkov, roľníkov a inteligencie; v jeho čele je robotnícka trieda. V článku 4 je definované, že vedúcou silou v spoločnosti a štáte je predvoj robotníckej triedy, Komunistická strana Česko-Slovenska, „dobrovoľný bojový zväzok najuvedomelejších a najangažovanejších občanov z radov robotníkov, roľníkov a inteligencie“, ale ak by sme chceli podľa politickej strany pomenúvať vždy režim, to by sme potom museli definovať súčasný režim vždy podľa názvu „vedúcej politickej strany“ v parlamente i vo vláde raz za HZDS ako „mečiarovský“. raz za SDKÚ ako „dzurindovský“ aleboza OĽANO „hegero-matovičovský“ a vlastne ho mnohí definujú ako „Smerácky“ …čo sú všetko mediálne floskule, nie historický fakt.
PRINCIPIÁLNE POTVRDENIE FAKTOV
Socialistická ekonomika ČSSR od roku 1948 uskutočnila dovtedy neuveriteľný pochod plánovitými opatreniami a realizovanými päťročnými plánmi národohospodárskeho rozvoja po rok 1989. Pri nástupe socializmu malo Československo súhrnný majetok len vo výške zodpovedajúcej 400 miliardám Kčs (podľa autora F.Nevařila). Samozrejme, bez hodnoty pozemkov, kultúrneho a historického dedičstva (pamiatok a ich mobiliára) a armádnej výzbroje. Do konca roku 1989 tento majetok, čiže národné vlastníctvo vzrástlo na v Čechách a na Morave na 3 bilióny, 614 miliárd Kčs,( v ČR 5,8 krát) a na Slovensku na 1 bilión 564 miliárd( tj.11,4 násobne), teda spolu teda viac než 7,5 krát a to pri 5 násobnom zvýšení úrovne osobnej spotreby obyvateľstva. K tomu by bolo treba ešte pripočítať ďalších 200 miliárd Kčs modernej armádnej výzbroje. Tento národný majetok bol stopercentne v domácom vlastníctve, takže celý jeho rast bol dosiahnutý výhradne a bez zvyšku z výsledkov vnútornej práce občanov. Koncom roku 1989 nielenže neexistoval žiadny verejno-právny dlh, ale naopak, ponovembrový režim prevzal vo finančných rezervách majetok vo výške 85 miliárd Kčs. K tomu navyše 107 ton menového zlata. Počet občanov Slovenska narástol za roky 1948-89 o 1 849 000 osôb, v Čechách a na Morave o 1 000 000 osôb. Niet k tomu čo dodať…František Nevařil v inej časti dokumentu o socializme napísal, že ČSSR len vo výrobných investičných fondoch spoločnosti vo finančnom ohodnotení mala k 1. januáru 1990 až 5 biliónov a 178 miliárd Kčs ( verejné statky sa nedali vôbec ohodnotiť, keďže neboli trhovo oceniteľné)
Knihu českého autora Františka Nevařila o dedičstve socializmu v sociálno-hospodárskej oblasti za roky 1948 – 1989 pod názvom Velká loupež aneb bourání státu (pozor, lebo je tam i časť po roku 1990!) si môžete v PDF stiahnúť na konci článku
Tento národný majetok ČSSR bol stopercentne v domácom vlastníctve, takže celý jeho rast bol dosiahnutý výhradne a bez zvyšku z výsledkov vnútornej práce občanov.
tu sú zozbierané foto budov podnikov zahraničného obchodu v Prahe a v Bratislave, výsledok leteckého priemyslu i areál fabriky n.p.Tatra Kopřivnice
Vývoj prebiehal po etapách a hlavne na základe prijatých päťročných plánov rozvoja národného hospodárstva. O tom inokedy.
Dnes sa už nedá zaprieť, že v tomto rozvoji Čiech a Slovenska zohrala dominantnú úlohu hospodárska a sociálna politika Komunistickej strany Československa. Namiesto polemík a namiesto historizovania sem vložím prejav Alexandra Dubčeka ( už po roku 1968) pre taliansky denník L´Unitá z 1988,
keď hovoril o odkaze Alexandra Dubčeka z obdobia snáh o socializmus s ľudskou tvárou na jar 1968:
„Komunistická strana musí starostlivo pozorovať a hodnotiť socialistický štát, praktickými opatreniami výsostne dbať (až po precízne zákonodárne akty), aby fungovanie celého spoločenského systému socializmu na každom stupni činorodo každým dňom fakticky stvrdzovalo, že naozaj ľud je zdrojom všetkej moci v tomto zriadení. Preto by sa mala plne prejaviť jeho samospráva, jeho samorozvoj a samoriadenie. Rozloženie moci zabezpečiť tak, a aby sa nedala nijako zneužiť. Zabránenie recidív minulosti má dbať, aby v celom mechanizme moci nedošlo k prílišnému sústredeniu moci do jedného článku, vrátane jednotlivca. Viesť mocou, autoritou myšlienky, nie mocou násilia, represie. Zdá sa to byť samozrejmosťou, ale skutočnosť je ťažšia, zložitejšia, čo prax zreteľne potvrdzovala. Právne normy musia dať dostatočné, nezviklateľné záruky proti návratu starých metód subjektivizmu, voluntarizmu a mocenskej ľubovôle. Práve socialistická demokracia musí prakticky, denne utvárať ten najširší priestor pre činorodosť každého jednotlivca, každého kolektívu, každého článku riadenia, aby ľudia mali možnosť premýšľať, vyjadrovať svoje názory. To musí byť prizmou kádrovej politiky bez „stropu“ nomenklatúr, kde rozhodujúcim kritériom je všestranná kvalifikovanosť. Ľud, masa má právo vyberať so svojich zástupcov a vedúcich, má právo ich kontrolovať a odvolávať. Samospráva ľudu by mala mať adekvátne orgány nielen na realizáciu, ale aj pre samotné utváranie štátnej politiky. Aj komunistická strana si musí svoje vedúce postavenie v spoločnosti zabezpečiť demokratickými politickými prostriedkami, aby ľud jej vedúce miesto dal dobrovoľne, na základe dôvery a príťažlivosti obsahu jej politiky.“ Snaha o premenu socializmu v ČSSR v období roku 1968 na socializmus s ľudskou tvárou vytvorila nové nádeje nielen v spoločenstve socialistických štátov, ale aj v politických snahách socialistických a komunistických hnutí na Západe.“…
A napriek neuskutočneným snahám a varovaniam z prejavu Slováka Alexandra Dubčeka môžem potvrdiť ako svedok a súčasník života za socializmu, že slovenská spoločnosť a hospodárstvo „poskočili“ neuveriteľne dopredu a fakticky každá ďalšia generácia Slovákov sa mala lepšie ako tá „predvojnová“ a narodená za kapitalizmu v RČS. Veď o tom svedčí základný údaj:
Počet občanov Slovenska narástol za roky 1948-89 o 1 849 000 osôb!
Sociálne a ekonomické atribúty socialistického štátu
Keďže skutočné plnohodnotné občianstvo v štáte je definované v troch vrstvách práv, ktoré sa v dejinách presadili až postupne, hodnotí sa status občana v socialistickom štáte podľa nich nasledovne: (podľa zdroja T. H. Marshall: Citizeship and Social Class (Občianstvo a spoločenská trieda),1949,Cambridge)
- defin. občianske práva ustanovené ešte v 18.storočí, garantujú slobodu jednotlivca vrátane slobody slova, myslenia, vierovyznania, slobody podnikať a vlastniť súkromný majetok, garantované sú právnou ochranou štátu.
Keďže bola deklarovaná diktatúra proletariátu, uplatňovalo sa toto právo triedne, teda zámerne sa potláčali práva vyššich majetkových vrstiev a bývalých vlastníkov majetkov, buržoázie a často príslušníkov zvyšku feudálnych vrstiev. Právo súkromného majetku bolo obmedzené na právo osobného vlastníctva a často kvantitatívne definované, právo podnikať bolo monopolizované do štátnych organizácií – do národných podnikov a družstiev. Sloboda slova a myslenia boli chápané triedne, teda iba v zmysle ideológie marxizmu-leninizmu a v zmysle vytvárania nového socialistického človeka. Na druhej strane sa často pomenovali dovtedy mlčaním obchádzané sociálne krivdy páchané na chudobe a proletariáte feudálnou a buržoáznou spoločnosťami. Právo slobodne vycestovať bolo limitované štátnym monopolom na devízové hospodárstvo a prideľovaním valút občanom štátu, ktorí vlastniť valuty slobodne nesmeli, príslušníkom rodín emigrantov a „nepriateľov režimu“ bolo odopierané.
- defin. politické práva, zaručujú účasť na výkone politickej moci, teda slobodu voliť a byť volený, platilo od 19. storočia,
Boli chápané triedne v zmysle diktatúry proletariátu, teda predstavitelia bývalých tried buržoázie a feudálnych vrstiev nemohli byť volení do zastupiteľských orgánov. Často to bola v mnohých krajinách reakcia na krivdy páchané na demokracii do vzniku socialistického štátu. Právo voliť bolo odmietané politickým väzňom a emigrantom (utečencom z danej krajiny). Účasť na výkone politickej moci v zmysle ústavy mal každý občan, predovšetkým však ten, ktorý sa angažoval v komunistickej strane, resp. v organizáciách ľudového resp. národného frontu.
- defin. sociálne práva, teda záruky sociálnych istôt pre každého občana, prístup ku kultúrnemu dedičstvu prostredníctvom vzdelania, možnosť žiť životom cililizovanej bytosti podľa štandardov obvyklých v danej spoločnosti, bola garantovaná určitá osobná spotreba do určitého rozsahu.
Boli chápané nadštandardne pre široké vrstvy obyvateľov socialistického štátu, v minimálnom ale štandardnom rozsahu podľa ekonomickej úrovne danej krajiny (t. j. v ČSSR takmer najvyššie) boli poskytované príslušníkom „zlikvidovaných“ tried ako buržoázia, súkromní vlastníci, kulaci, cirkev a takmer žiadne pre väznených „nepriateľov režimu“.
Nadštandardné a nad rámec tzv. sociálneho štátu propagovaného v demokratických štátoch boli sociálne práva:
právo na prácu (až vynucované do povinnosti pracovať, uplatňovalo sa trestné stíhanie pre „príživníctvo“)
právo na bezplatnú lekársku pomoc a zdravotnícku starostlivosť
právo na poberanie dôchodku po dovŕšení veku odchodu do dôchodku
právo na bezplatné základné, stredné, odborné a vysokoškolské vzdelanie
(kde právo na vysokoškolské vzdelanie bolo odobraté príslušníkom „likvidovaných tried“ a ich potomkom, ak boli označení ako „nepriatelia režimu“ a ľuďom, ktorí chceli vycestovať na Západ – vláda nemala záujem o „vývoz mozgov“.)
právo na bezplatnú telovýchovu a účasť na športovom živote
právo na bezplatné kultúrne vyžitie a účasť na kultúrnom živote (s výnimkou aktívnej účasti na kultúrnom živote pre príslušníkov likvidovaných tried)
Ak nie je nárok na občianske a politické práva sprevádzaný výslovným uznaním práv sociálnych, nezaručujú tieto práva sami o sebe dôstojný život pre väčšinu populácie štátu.
Z tohto hľadiska boli široko zaručované sociálne práva pre väčšinu občanov socialistického štátu aj popri obmedzovaní ich politických a občianskych práv zárukou dôstojného života. Náhľady na túto problematiku sa líšia kritikou podľa ideologickej a politickej príslušnosti kritizujúceho.
Koncom 20.storočia sa začala prejavovať snaha porovnávať atribúty socialistického štátu výlučne ako prejav totality a diktatúry, pričom sa zabúdalo, že tu bola jasne triedna diferenciácia prísne deklarovaná diktatúrou proletariátu a zmizol útlak vrstiev chudoby z prechádzajúcich spoločností, ktorý sa vždy skrýval pod pojem „prirodzeného stavu spoločnosti“.
toľko aj wikipedia http://socialistický štát
KOMENTÁR: Píše sa rok 2024 a ak chceme vytvoriť na Slovensku socializmus, môžeme za základ vziať predovšetkým tie sociálne práva a očistené občianske a politické práva socialistického štátu( dnes už očistené od nutnosti sankcií, pretože už tu nie je žiadna „diktatúra proletariátu“) a doplniť ich o legislatívu občianskej spoločnosti tak, aby sa každý tu na Slovensku narodený a žijúci človek cítil komfortne a k tomu pridať ten sociálny a ekonomický základ – celospoločenské až po kolektívne vlastníctvo, nadštandartné sociálne práva pre občana Slovenskej republiky a strategické riadenie národného hospodárstva. Centrálne plánovanú ekonomiku v tej forme aká bola pod paľbou kritiky „nemusíme“ ak máme celospoločenskú stratégiu, dostatočné účinné kontrolné mechanizmy na implementovanie stratégie a ak budú mať samosprávne orgány okresov, miest a obcí dostatočný slobodný priestor k vlastnému uskutočňovaniu svojich zámerov. A verte-neverte, ten hospodársko-sociálny mechanizmus objavíte v troch prvkoch ekonomickej demokracie.
No a o celom systéme ekonomickej demokracie a o ekonomike po kapitalizme ( tvoriacej budúci socializmus) sa dočítate tu:
link https://narodohospodari.sk/ekonomika-po-kapitalizme-kniha-v-pdf/
Fenomén ekonomického nástroja socializmu s názvom spoločenská spotreba
V knihe som dal do popredia úplne zabudnutú problematiku spoločenskej spotreby, ktorú nepropagoval a osvetovo ani neobjasňovala teória ekonomiky za socializmu, čím si sama z rúk vyrazila asi najsilnejší „tromf“ oproti kapitalistickému zriadeniu založenému na držbe kapitálu a čerpania ziskov zo svojho súkromného kapitálu na úkor zamestnancov. Píšem: „Keďže je každý v možnom politickom systéme po kapitalizme zároveň pracovníkom i vlastníkom v nejakej forme pracovnej organizácie, niet súkromného investora, niet súkromného kapitálového vlastníka, ktorý odčerpáva zisky z celkového hospodárskeho výsledku organizácie.“ …“pracovníci sú zároveň aj vlastníkmi a preto podnik, hospodárska organizácia plní nielen hospodárske ciele, ale aj ciele zabezpečujúce sociálne a iné potreby svojich členov – spoluvlastníkov, teda “občanov podniku“.
Ak by sa mohlo prevziať ešte niečo pokrokového do systému troch čŕt ekonomickej demokracie, tak to bude práve československý systém vytvárania fondov spoločenskej spotreby za socializmu v štátnom i družstevnom socialistickom podniku, ktorý zabezpečoval na úrovni zamestnancov a ich príbuzných v domácnostiach tvorbu finančných prostriedkov na sociálnu, zdravotnú starostlivosť, kultúrne a vzdelávacie i športové telovýchovné vyžitie, na rekreáciu a slúžil tak verejno-prospešným aktivitám. V súčasnom kapitalizme toľko propagované zásady corporate social responsibility (CSR), teda zásady sociálnej zodpovednosti korporácie, ani zďaleka dnes nie sú porovnateľné s princípom tvorby fondov spoločenskej spotreby za socializmu, keďže iba doplňujú snahu o celospoločenskú dobrovoľnú charitu.O zásadách a legislatíve tvorby fondov spoločenskej spotreby sa toho zo socialistického hospodárskeho systému zachovalo málo, ale práve preto odkazujem čitateľa na knihu Coopindustria, kde je zachytená aspoň v kap.10.3. Vyhláška Federálneho ministra financií Z.z.211/1989 „o financovaní niektorých zariadení spoločenskej spotreby a niektorých činností“. Federálne ministerstvo financií ČSSR vtedy podľa paragrafu 72 zák.88/1988 Zb. o štátnom podniku touto vyhláškou určilo druhy zariadení podnikovej spoločenskej spotreby a druhy činností financovaných z fondu rozvoja a z nákladov štátnych podnikov,
komentár ku ekonomickému pojmu spoločenská spotreba :
Ak by sa ma pýtali v auditoriu poslucháči, v čom vidím najsilnejšiu výhodu uplatenia ekonomického systému ekonomickej demokracie na Slovensku, odpoviem práve poukazom na možnosť implementovať historicky už v socializme odskúšaný ekonomický nástroj spoločenská spotreba. Tento nástroj je výborným regulačným nástrojom kvôli možnosti príliš sa zamerať v zamestnaneckých samosprávach na rozdeľovanie zisku a riziku, že sa podrazí systém investovania do budúcnosti, ale zároveň psychologicky aj reálne uspokojuje zamestnancov i okolie (rodiny, obec, záujmové skupiny) v schopnosti „mať niečo z podnikania vlastného podniku – družstva – organizácie“ …dnes populárne slovo „benefity“.
Nik ani s teoretikov socializmu nedokázal vyzdvihnúť tento ekonomický nástroj spoločenská spotreba ako argument proti súkromnému vlastníctvu a kapitalizmu. Dokonca si myslím, že toto bol hlavný omyl politikov a ekonómov socializmu – nedokázali v ideologickom boji a v súboji argumentov agresívne poukazovať na „benefity“ vyplývajúce zo zákonného využitia spoločenskej spotreby dokonca aj tam, kde by do prerozdeľovania hospodárskeho výsledku boli zasahovali subjektívne záujmy (ako sa to stávalo v juhoslovanskom modeli výrobnej samosprávy). Prečo? Jednoducho účtovnícky sa spoločenská spotreba na podnikovej úrovni považovala za uznaný hospodársky náklad, aj keď to často boli „benefity“ pre rodinu zamestnanca, pre obec v ktorej žil, pre jeho záujmovú skupinu.
Veľmi dobre to pochopil Václav Klaus ešte ako poverený minister financií ČSSR v decembri 1989, keď chcel úpravou zákona 72 zák.88/1988 Zb. o štátnom podniku oddeliť spoločenskú spotrebu od vnútropodnikových nákladov a Vyhláškou Federálneho ministra financií Z.z.211/1989 „o financovaní niektorých zariadení spoločenskej spotreby a niektorých činností“ obmedzil, resp. vyčlenil spoločenskú spotrebu z podnikov von, spravil z nej položku stojacu mimo vlastníctva podniku a teda položku síce výdavkovú, ale možno v druhom kroku už znemožňujúcu ju zarátať do nákladov podniku – v podstate ju už vtedy „driftoval“ mimo hospodárskeho výsledku podniku, čo sa aj živelne potom uplatňovalo v privatizácii a „šokovej terapii“, kde sa podniky medzi prvými „zaťažami“ zbavovali zdravotných stredísk, reštauračných a jedálenských prevádzok, rekreačných zariadení, obecných zariadení kultúry, športu, verejnoprospešných objektov a prestali financovať záujmové skupiny, krúžky, vzdelávanie… pod heslom, že „socialistický podnik bol neefektívny, lebo toto všetko financoval“…a zabudli dodať, že socialistický podnik a družstvo to v nákladoch financovali _ A DOKÁZALI TO FINANCOVAŤ! – v prospech svojich zamestnancov, ich komunít a obce.
Resumé: Omylom bolo vyhlásiť, že socialistický podnik nebol „konkurencieschopný“ na trhu a nebol hospodársky efektívny – dnes si benefity oveľa nižšej úrovne dokáže zabezpečiť len globálna korporácia alebo iba a výlučne pre seba iba súkromný vlastník podniku.
http://4.5 Spoločenská spotreba viď https://spolok-narodohospodarov.sk/wp-content/uploads/2024/05/4.5-Spolocenska-spotreba-.pdf
Vyvstala samozrejme základná otázka:
A ako teraz začať?
práve 1.mája 2024som v komentári ku knihe Ekonomika po kapitalizme napísal, že preto je potrebná aj tá ZMENA ZHORA, pretože tento ekonomický nástroj bude musieť zaviesť zhora vláda SR a zákonodarný zbor SR. A- ani si neviete predstaviť, aký tento nástroj budem mať obrovský vplyv na nárast „HDP“ (ak by sa ešte meral) a teda na rast hodnoty národného hospodárstva – financie sa budú vytvárať i spotrebúvať dominantne v rámci národného hospodárstva republiky.
KOMENTÁR DNES: Vláde SR ani dnes nemá kto a ako zabrániť, aby si vytvorila vlastný národný podnik nad určitou hospodársky potrebnou oblasťou podnikania či priemyslu, ktoré chce štát obhospodarovať vo svojom vlastníctve. Vec nestojí tak, že je to „hriech minulého režimu“, ale tak, že tomu možno budú brániť nejakí „progresivisti“ a „libertariáni“ žalobami cez „brusel“, pretože neorozumeli významu: štát za každú cenu nemusí výkony v prospech verejného záujmu dotovať iba neziskovo, má právo a povinnosť vytvárať ekonomické zdroje na svojom území tak, aby to boli aj podnikateľské projekty, kde hospodársky výsledok bude určovať sám – či už len v použití do nákladov, alebo pri inkasovaní daní do štátneho rozpočtu alebo zisku z hospodárenia do štátneho rozpočtu. Význam to má aj ten, že národný podnik po právnej stránke je vlastnený štátom – takže je vylúčené, aby bol prevzatý cudzím investorom alebo sprivatizovaný (tu už máme vysoko negatívne skúsenosti z našej minulosti.)
SUMARIZUJEM V APRÍLI 2024:
Po 1.Nestačí iba, aby nastala tzv.zmena zdola a ľudia si sami vytvárali „družstvá“ na základe participácie so vzťahom zamestnanec = vlastník. Pretože v súčasnej globálnej i domácej situácii obsadenosti, ba až kolonizovania ekonomiky, napr. tej slovenskej sú a budú tieto hospodárske subjekty veľmi slabé a ich ojedinelé výhonky sú dnes skôr pre dosahovanie vlastných cieľov sebestačnosti v komunite (napr. výroba potravín, pestovanie nejakých plodín, spracovanie niečoho pre svoju komunitu a pod.) a nepresiahnu hranicu obce. Vlastne z praxe vidno, že sa toho chytili ľudia už v existujúcich občianskych združeniach. A správne. Ale – to nestačí pre zmenu celkovo…
Po 2. Musí prísť súčasne „zmena zhora“, tj. politicky cez zákonodarný zbor republiky a cez vládne opatrenia. K tomu musí byť ľudom republiky zvolená vhodná politická konštelácia, ktorá bude rozumieť národnému hospodárstvu, alebo bude už potrebovať krízovo uskutočňovať záchranné práce pre hospodárstvo krajiny. Myslím tým, musí prijať konsenzus o nutnom znárodnení, o nutnej potravinovej sebestačnosti, o zdanení zahraničných investorov, o podpore vytvárania štátnych, či národných podnikov ako ekonomických zdrojov republiky.
Po 3. republika musí mať šikovnú diplomaciu a prezidenta, ktorý dokáže v geopolitickom chaose vyhľadávať príležitosti pre hospodárske uplatnenie vlastných štátnych podnikov a budú schopní rozvíjať obchodné kontakty na všetky trhy so svete tak, aby mohli hospodárske zdroje obnoveného národného hospodárstva získavať na trhoch čo potrebujú skutočne a predať svoju vlastnú produkciu, nie produkciu cudzích zahraničných investorov. To bude mimoriadne ťažké.
Poznámka ku štúdiu knihy: Nejde o revolúciu: Ide o obrat politiky a hospodárstva dovnútra s tým, že chceme zabezpečiť pre Slovensko blahobyt. Veď to je aj zmyslom tejto knihy – naučiť sa to robiť.
A je tu aj pripomienka historika profesora Matúša Kučeru: „Pri tejto príležitosti mi dovoľte poukázať na slovanské tradície inšpirované už od 6.storočia n.l. a zdôraznené v dielach o Veľkomoravskej ríši od slovenského historika Matúša Kučeru, že staré slovanské spoločenstvo sa i počas útlaku či rozpadu dokázalo na báze „výrobného spoločenstva“ zloženého do „družiny“ zorganizovať tak, že vždy znova a znova a po každom rabovaní agresorov zorganizovalo výrobu na svojom území a dokázalo nielen prežiť, ale spoločne vytvárať také hodnoty, ktoré postupne vždy viedli v obnove spoločenstva a zachovaniu života tam, kde pôsobilo. To určite nebolo vyvolané nejakou „ziskovosťou“ či „kapitálovým investovaním“, ale predovšetkým potrebou indivíduí prežiť v spoločenstve, vytvárať „občianstvo“, v ktorom sa jednotlivec angažoval v kolektívnom výrobnom úsilí a tak vytváral spolunáležitosť, takmer „vlastenectvo“ k svojej družine.„
a majme na pamäti:
5 biliónov a 178 miliárd Kčs
tj. päť tisíc 178 miliárd !!! Kčs
toto bola iba vyčísliteľná hodnota len investičných prostriedkov v hospodárstve, čo bolo dedičstvo socializmu k 31.12.1989 (majetok republiky, infraštruktúry, obcí a miest a úspor obyvateľstva nedal sa ani len vyčísliť, pretože to všetko boli položky nepredajné, teda neoceňované „trhom“, ale reálne v každodennom živote a v hospodárskom živote republiky budované a používané.).
Posledný štátny rozpočet socialistickej ekonomiky ČSSR schválený pre rok 1989 bol vybilancovaný vo výške 223 miliárd Kčs na strane príjmov a aj na strane výdajov zo štátneho rozpočtu 223 miliárd Kčs. Štát nesplácal žiadne dlhy, krátkodobé zadlžovanie bolo z titulu obchodných medzištátnych kontraktov a dorovnávalo sa clearingom ku každému roku.
Nemusíme sa vracať do socializmu späť dobovo, nám stačí, ak sa „vrátime“ k takým ekonomickým a sociálnym dátam v samostatnej Slovenskej republike.
Ing.Peter Zajac-Vanka, 26.mája 2024
Dodatok 1 k článku:
Nejako sa zamlčuje verejnosti, že v roku 1968 sa podarilo dr.Gustávovi Husákovi dať k 28.10.1968 schváliť ústavný zákon o československej socialistickej federácii a k 1.januáru 1969 sa tak vytvorila administratívne dovnútra aj územne Slovenská socialistická republika s hlavným mestom Bratislava a Vládou SSR aj Slovenskou národnou radou (a takisto Česká socialistická republika s vládou ČSR i Českou národnou radou). Zamlčuje sa, že vznikli republikové ministerstvá, mnohé výrobno-hospodárske jednotky (VHJ – stredný článok riadenia národného hospodárstva) sa usporiadali podľa územných členení, ba niektoré aj zostali pre obe republiky ( napr.PRIOR n.p. sídlo Bratislava, OTEX n.p., sídlo Bratislava, atď.) Úplne sa utajuje, že okrem federálnej vlády a zákonodárneho Federálneho zhromaždenia tu boli republikové orgány zákonodarné i exekutívne až dolu po úroveň krajov a okresov a všetko sa bagatelizovalo po roku 1990, že to boli i tak „orgány KS“…lenže v takom podniku samostatnom a pôsobiacom pre celé územie i do sveta som pracoval, bol to podnik zahraničného obchodu Technopol so sídlom v Bratislave a tých podnikov bolo viac. Samozrejme, že armáda, vnútro, ale napr. i zahraničný obchod sa riadili z federálnej úrovne, dá to logiku.
DODATOK č.2:
Už po prečítaní prvých odsekov ma požiadal pán profesor ekonómie Jaroslav Husár, aby som nezabudol k tejto osvete pripojiť aj to, že Slovensko malo v čase socializmu dobrých ekonómov. A tak tu pár odkazov zanechávam:
Ale nemôžem o nedoplniť dielami velikánov ekonómov socializmu a to predovšetkým dielom Viktora Pavlendu. Možno by si o mohol doplniť, aby to bolo jednoznačnejšie. Začnem dielom prof. V. Pavlendu, môjho učiteľa a to jeho dielom Ekonomické základy socialistického riešenia národnostnej otázky v ČSSR. Zaoberal sa teóriou ekonomického riešenia národnostnej otázky v socialistických podmienkach, definoval hlavné hľadiská medzioblastného vývoja v československých podmienkach, popisoval ako riešiť jednotnú socialistickú ekonomiku a národnostnú otázku. Popisoval realizáciu hlavných atribútov medzioblastného ekonomického vývoja v československých podmienkach, vyjadroval sa k otázke modelu riadenia socialistickej ekonomiky a v diele je spolu 43 tabuliek, ktoré zväčša spracovali asistenti a odborní asistenti a J.Husár bol jeden z nich. Mnoho tabuliek je aj v texte knihy.
Pripomeniem z knihy Aj ekonómia je veda profesora Husára, že v kapitole 8 „Inak a prečo aj nie?“ popisuje, ako zažil socializmus v Socialistickej federatívnej republike Juhoslávia :“8.3.1. Zažil som zmenu – socializmus Juhoslávie „(str.240 – 254), kde má rozpracovanú aj časť 8.3.2. Pracovný kolektív ako tovarový výrobca a vlastník, kde píše, že prvým privlastňovateľom výrobkov, ktoré svojou prácou vytvoril, ako aj výrobným spoluvládcom /vlastníkom -správcom/ je kolektív podniku ako celok. Sú tu zaujímavé informácie o ktorých sa u nás nepísalo – juhoslovanský prof.Korać rozoberal teóriu na faktoch a v záveroch: keďže v socialistckom podniku je pracovný kolektív súčasne i výrobca /tvorca/ a prvý prisvojovateľ realizovaného príjmu, tento príjem sa nedelí na mzdu a nadhodnotu, ale predstavuje jednotný celok.str.245 …
Ako málo sa to líši od zamestnaneckej samosprávy z ekonomickej demokracie…ale my sme o tom nevedeli.
DODATOK č.3:
No a ak už dodatky, nesmiem opomenúť tvrdenia bývalého predsedu vlády Slovenskej socialistickej republiky v roku 1988, Ing.Ivana Knoteka, s ktorým som osobne hovoril a daroval mi knihu „Kto koho zradil?“ (vyd.ProMedia 2001) o slovenskom poľnohospodárstve v osemdesiatych rokoch za socializmu:
Stabilizujúce poľnohospodárstvo
Na konci osemdesiatych rokov bolo možné konštatovať, že napríklad aj poľnohospodárstvo sa zaradilo medzi stabilizujúce výrobné odvetvia národného hospodárstva. Poľnohospodárska výroba zabezpečila svojim objemom úplnú sebestačnosť vo výrobe potravín mierneho pásma. Hrubá poľnohospodárska produkcia ČSSR v roku 1988 dosiahla vo finančnom vyjadrení objem 118 miliárd 286 miliónov Kčs v stálych cenách, Slovensko sa na nej podieľalo 38 miliardami 976 miliónmi Kčs, čo bol podiel na celoštátnej výrobe 32,9%. …významné úspechy sa dosahovali v živočíšnej výrobe: výrobkami mäsa, mlieka, hydiny, vajec, bola domáca spotreba plne saturovaná…poľnohospodárska výroba ako jedno z významných odvetví národného hospodárstva bola úzko prepojená na všetky odvetvia národného hospodárstva, osobitne potravinársky spracovateľský, strojárenský i chemický priemysel. A táto súčinnosť prebiehala na úrovni trhu…
no, užťniet čo dodať…je to všetko preč.,..
Mám ešte jednu vtieravú otázku: Keď si milióny ľudí pamätajú ako sa im viedlo oproti svojim rodičom z vojnového a povojnového obdobia, prečo si dali nahovoriť od pár desiatok tisíc iných občanov, že to všetko bolo zlé? Ako to, že len stovky, možno pár tisícok ľudí dokázalo tak zblbnúť ľudí, že muselo prejsť ďalších 34 rokov, aby sme si uvedomili, že s výnimkou politikov a podvodníkov sme všetci ostatní na tom horšie?
Ono totiž ani historicky to nesedí – pozrite si ešte raz fakty o rozvoji spoločnosti a hospodárstva. A ak už chcú politickí protivníci niečo korektne vysvetľovať, tak nech siahnu po tom, že komunistická strana nebola schopná argumentovať v poslednej dekáde svoje úspechy a nebola schopná obnovovať vsvoju politiku. Myslím, spoločenskú politiku a doplatila na nepripravenosť voči geopolitickým zmenám.
No a my dnes čo? Tiež budeme takí?…
SOCIALIZMUS NA SLOVENSKU SKONČIL 1.MARCA 1990
Voči oslavným ódam na nežných revolucionárov z novembra 1989 je potrebné postaviť fakty: Áno, politický režim sa rúcal aj sám a to aj vďaka geopolitickým udalostiam. Po zastrelení prezidenta Rumunskej socialistickej republiky N.Ceauceska by ste už nenašli v ČSSR jediného komunistu či aparátnika, ktorý by bol rozmýšľal o odpore. Ale…
Ak pripustíme, že socializmus sa na Slovensku začal 25.februára 1948 (a áno, aj v Bratislave to bolo búrlivé, otcovi ako mladému pracovníkovi vo fabrike ERDAL dali ako vojakovi samopal a poverili ho strážením vchodu do fabriky…) a potom prijímali zákony aj ústavu ľudovo-demokratického štátu,
socializmus tiež skončil po právnej stránke až
Ústavným zákonom č.50/1990 z 1.3.1990, keď sa Slovenská socialistická republika premenovala na Slovenskú republiku.
Až právne normy prijaté zákonodarným Federálnym zhromaždením ČSFR v dňoch 18.-24.4.1990 po premene štátnych inštitúcií na demokratické, otvorili cestu k návratu kapitalizmu ako ekonomického systému, čím likvidovali ekonomickú základňu socialistického štátu:
Zákon č.103/90 menil hospodársky zákonník a predovšetkým zrovnoprávnil všetky formy vlastníctva,
Zákon 104/90 o akciových spoločnostiach uvoľnil majetok štátu a umožňoval rozpredanie jednotlivých štátnych podnikov premenou na akciové spoločnosti,
Zákon 105/90 o individuálnom podnikaní fyzických osôb legalizoval súkromné podnikanie,
Zákon 107/90 o devízach zrovnoprávňoval v medzinárodnom obchodnom styku štátne inštitúcie a súkromných podnikateľov a zrušil tým fakticky výhradný monopol štátu na zahraničný obchod,
Zákon 111/90 o štátnom podniku zbavoval podniky ich závislosti od štátu, podporoval ich nezávislosť a zároveň zabránil tomu, aby riadenie podniku nemohli ovplyvniť zamestnanci,
Zákon 113/90 o hospodárskych stykoch so zahraničím a č.117/90 o podniku so zahraničnou majetkovou účasťou otvorili cestu k prílivu zahraničného kapitálu do ekonomiky
…A až potom prišlo búranie ekonomickej a sociálnej základne socializmu, privatizácia, zvyšovanie cien, nezamestnanosť…
http://Velka-loupez-aneb-bourani-statu-1
Zatiaľ všetko
Pozor, toto je obsiahly osvetový článok!
Najnovšie komentáre