Na margo článku českého sociológa, profesora Jana Kellera, ktorý píše v článku „Ustojí Západ pád socialismu?“ 8.07.2024 o tom, „jak pád státního socialismu způsobil, že se kapitalismus přestal přetvařovat, a k čemu všemu to vedlo.“…Keller bez cenzury

z linku https://casopisargument.cz/58295

Pokúsil som sa o analýzu a doplnenie myšlienok nášho popredného sociológa ( a medzitým i europoslanca v minulosti za ČR), pretože po prečítaní jeho úvahy som zostal elektrizovaný. Dávno som si myslel to isté, ba dokonca ešte za socializmu koncom 80.rokov sa mi posmievali moji úspešnejší spolužiaci z VŠE, že mám bujnú fantáziu. Že to tak nie je. A tu zrazu nachádzam potvrdenie, že som si oprávnene myslel to, čo dal J.Keller na internet ako sociológ (…a za čo bude patrične mediálne lynčovaný)…píše pre analýzu Ing.Peter Zajac-Vanka, 12.júl 2024, po rekonštrukcii zostavy 23.7.2024

citácia a k tomu komentár:

„Dějiny jsou plné paradoxů. Existence dřívějšího východního bloku neboli tábora socialismu nebyla pro kapitalismus takovou hrozbou, jak bychom si mohli myslet. Ve skutečnosti reálný socialismus upevňoval kapitalismus přinejmenším ve trojím ohledu.

1.Orientace zemí východní Evropy na sociální jistoty pracujících hrála významnou roli v tom, že se po druhé světové válce prosadila na Západě instituce sociálního státu. Kapitál se uskrovnil ve svých ziscích a svolil k relativně vysoké míře přerozdělování nově vytvořeného bohatství, aby se pojistil proti tomu, že se dělníci a zaměstnanci budou dožadovat alternativního systému. Pacifikoval je tím, že je zahrnul konzumem a sociálními službami v míře, kterou jim na Východě mohli jen závidět.“

Moja pozn.: A aj im časť obyvateľstva socialistických krajín závidela. A to až tak, že keď sa začali „uvoľňovať hospodárske vzťahy so Západom“, našinec chcel mať hneď tú istú životnú úroveň ako ľudia na Západe (ibaže nevidel, že tam sú i bezdomovci, nezamestnaní a silná chudoba…) A tak začal socializmus veľmi neuvážene súťažiť o čo najvyšší konzum a tlak verejnosti na high-tech a luxusný tovar bol na národné hospodárstvo neuveriteľný.

Pamätám si, to som v roku 1986 pracoval na GR VHJ TESLA Spotrebná elektronika, že bol neskutočný tlak na inovatívnu výrobu, už nielen hi-fi veže a TV, ale okamžite prejsť na CD a videoprehrávače. Ale na to bolo hospodárske embargo COCOM a keď to povedzme firma Hitachi Japan porušila, nasledoval zákaz exportu do krajín COCOM a mastná dolárová pokuta.Výskumný racionalizačný ústav VHJ sa prekonával, „rozbíjal “ pašované video/CD prehrávače a ponúkal výrobe high-tech, i to nestačilo. Ba ani to, že vznikla JointVenture, spoločný podnik s holandským Philipsom AVEX v 1988.Kúpna sila čs.obyvateľstva bola vysoká a dopyt neuspokojený…

A sociálny štát? Po roku 1991 som pomáhal strane SDĽ analyzovať ako ekonóm materiály K.Adenauer Stiftung o sociálnom štáte a dobre sme sa s B.Ondrušom (v 2024 europoslanec) pobavili. Rozsah sociálnych práv socialistického štátu bol oveľa širší ako princípy tzv.sociálneho štátu v západnej Európe. No ale my sme v 1991 už mali divoký kapitalizmus, sociálne práva boli zrušené a ľavičiari sa chytali aj slamky a preto chceli aspoň princípy sociálneho štátu politicky presadzovať. Čo napríklad V.Klaus nepodporoval…

2.“Další výhoda existence tábora socialismu pro kapitalistický systém spočívala v tom, že bylo možno vyzdvihovat inovativnost soukromého podnikání oproti centrálně byrokratickému řízení ekonomiky v socialistických zemích. I ty země Západu, jako je Francie anebo Německo, které mají vysokou míru byrokratičnosti ve svých genech, se mohly chlubit svojí dynamičností ve srovnání se strnulými formami řízení na Východě.“

Moja pozn.:

A tu zlyhala na plnej čiare osvetová politika KSČ.Namiesto, aby osvetovo informovala, akými míľnikmi si prešlo národné hospodárstvo ČSSR a hlavne Slovensko od povojnových čias a aké smelé plány si stavia do ďalšej dekády, sami si „dávali gól“ verejnou kritikou a straníckymi materiálmi o neefektívnosti výrobných kapacít, zlom plánovaní, nešvároch v kvalite výroby a v zaostávaní za vyspelým Západom.Tá kritika mala byť motiváciou k zlepšovaniu a občas som mal pocit, že priamo odpisovali nešváry sovietskej plánovacej sústavy a len to preložili z ruštiny. Smutné je, že vývoj v ďalšej dekáde po 1990 dokázal, že popri tej rozostavanosti a napätosti pri prideľovaní zdrojov do produkcie mohli byť oveľa horšie problémy – ako krach podnikov po 1990, zrútenie dodávateľsko-odberateľských vzťahov v ekonomike, trvalý deficit príjmov do štátneho rozpočtu…to všetko bolo ale už po páde socializmu. Lenže kritici zo Západu vedeli marketingovo využiť aj tie materiály KSČ a naši neschpní experti z Prognostického ústavu ČSAV im pritakávali, nevediac na čo to poslúži.A – poslúžilo to! Václav Klaus, teoretik-prognostik, nevedel v decembri 1989 zostaviť klasický národohospodársky štátny rozpočet a poslal celú štátnu ekonomiku dolu vodou.Písané veľmi slušne – spáchal rozpočtové provizórium v hospodársvte štátu, kde štát ešte vlastnil 99 percent majetku. Tak začala slávna „asanácia socializmu“ podľa V.Klausa.

Faktom je, že napríklad v 1987 na VHJ TESLA Spotrebná elektronika sa výrobný riaditeľ chytal za hlavu, že z plánovanej kooperácie v color TV medzi Tesla Orava a Rubin Moskva toho veľa nebude, lebo to by „musel dať postaviť ešte jednu Teslu Orava naviac“ aby splnil požiadavky na objem výroby a v rezortnom pláne na to financie neboli. Ťažko sa presadzovali mimoriadne investície, keďže všade bolo treba investícií a bol hlad po investičných zdrojoch.Zaujímavé, že v roku 1989 sme už nad rámec investícií vedeli dať dokopy projekt socialistickej medzinárodnej kooperácie v kompletovaní laserového obrábania kovov a dreva medzi NDR, čs.podnikmi a ZSSR.

A neplánovalo sa centrálne všetko do detailov! Boli tu národohospodárske päťročné plány (EU si dnes robí tie plány tiež – a na 7 rokov, viď Plán obnovy…) a tvorili sa rozsiahle bilancie finančných i materiálových zdrojov. Hospodárske vzťahy bilancovali stredné články riadenia (VHJ – výrobno-hospodárske jednotky) a na ich základe zo zákona uzatvárali podniky dodávateľsko-odberateľské zmluvy. Takže žiadny okresný tajomníček KSC si neslinil ceruzku a neprepočítaval, koľko dostane Ostrava dudlíkov a koľko lokomotív…

3.“Třetí (a nikoliv nejmenší) výhodou, kterou pro kapitalismus znamenala existence reálného socialismu, byla možnost vyzvedávat demokratičnost oproti systémům založeným na vládě jedné strany. Ti, kdo poukazovali na limity západní demokracie, byli uzemněni odkazem na skutečnost, že lidé utíkají z politických důvodů z Východu na Západ, a nikoliv obráceně.“

Moja pozn.:

A nikoho doma v socialistickom Československu /okrem odborných kruhov/ ani len nenapadlo použiť argumenty o sociálnych právach socialistického štátu! Nadštandardné a nad rámec tzv. sociálneho štátu propagovaného v demokratických štátoch boli za socializmu sociálne práva: právo na prácu , právo na bezplatnú lekársku pomoc a zdravotnícku starostlivosť, právo na poberanie dôchodku po dovŕšení veku odchodu do dôchodku (ženy v 55 rokoch, muži v 60 rokoch), právo na bezplatné základné, stredné, odborné a vysokoškolské vzdelanie právo na bezplatnú telovýchovu a účasť na športovom živote. právo na bezplatné kultúrne vyžitie a účasť na kultúrnom živote Ak nie je nárok na občianske a politické práva sprevádzaný výslovným uznaním práv sociálnych, nezaručujú tieto práva sami o sebe dôstojný život pre väčšinu populácie štátu. Vo finančnom riadení existoval ešte uzákonený fenomén SPOLOČENSKEJ SPOTREBY, ktorý umožňoval podnikom ponechať si z hospodárskych príjmov časť financií a používať ich na splnenie tých sociálnych práv, spomeňme si zdravotnícke závodné strediská, učňovské školstvo, telovýchovné jednoty, rekreačné zariadenia, kultúrne domy, zájazdy…atď. No dnes by sa charita udýchala z toho… A keďže socialistický štát viedla a riadila najmasovejšia strana, KSČ, tieto práva s výnimkou pár desiatok tisíc mohli a využívali milióny robotníkov, roľníkov a pracujúcej inteligencie a ich rodiny, ale to nik tak nepropagoval.

Viete, my pamätníci z hospodárskej praxe socializmu vymierame. A pre generácie narodené po 1990 a či po roku 2000 sú tie naše reči a argumenty tak neuveriteľné, ako sa nám zdali vymýšľané vyprávania našich svákov a pradedkov, že ako bojovali v 1916 na Pijave či ako ovládli Transsibírsku magistrálu v Rusku.(…ale predsa, vojaci z Donbasu majú tie isté skúsenosti ako naši pradedovia z 1.svetovej…ak sa nemá kto z histórie poučiť, takto to dopadne…))

Kapitalizmus rýchlo zhodil masku prívetivého „strýčka“…

cit.prof.J.Kellera: “ Díky pádu socialismu se kapitalismus mohl už konečně přestat přetvařovat. Neoliberálním reformám, které započaly v řadě zemí již počátkem 80. let, narostla křídla. I při nižším tempu růstu si kapitál ukrajuje z koláče domácího produktu stále větší podíl. Tempo zvyšování nerovnosti bohatství a příjmů se v každé další dekádě zvyšuje. Odpadla možnost systémové alternativy, takže není překvapivé, že několik desítek nejbohatších rodin má dohromady větší majetek než chudší polovina světové populace, tedy více než zhruba tři a půl miliardy lidí. Evropa přes všechny hezké řeči o sociálních ohledech a sociálních pilířích tento celosvětový trend polarizace svědomitě kopíruje. Nejbohatších deset procent domácností ve státech používajících euro vlastní více než polovinu všeho bohatství zemí eurozóny.„

Môj komentár: AKO TO TEDA BOLO

A nebolo to tak, že by nás museli vyspelé európske ekonomiky „zachraňovať“. Prečítajte si stať E.Matznera,rakúskeho ekonóma, čo písal o invázii západných firiem, napr.do Československa. Vzhľadom ku finančnej, odbytovej a energetickej kríze Západu v rokoch 1988-1989 to skôr vyzerá tak, že otvorenie trhov socialistických krajín, to bolo záchranné koleso najmä pre ekonomiky EHS.

„Tu nielenže nevznikli spontánne trhy, ktoré by zvyšovali produkciu a viedli k hospodárskemu rastu, ale naopak, vo všetkých krajinách, kde predtým existovalo plánované hospodárstvo, produkcia klesala. Vysvetlenie je jednoduché: trhy pre novovytvorené tovary a služby nevznikajú spontánne, tieto podmienky musíme vytvoriť. Tam, kde sa funkcia tvorcov trhu neberie do úvahy, a kde je umožnený voľný dovoz tovarov a kapitálu, tam do krajiny prichádzajú zahraniční dodávatelia a investori a nahrádzajú tovary, ktoré boli dovtedy vyrábané doma. To by sme mohli nazvať rozbíjaním trhu, to znamená rozbíjaním odbytiska domácich producentov.” Toto sa dialo vo veľkých rozmeroch v tzv.”postkomunistických” ekonomikách a deje sa to doteraz v iných krajinách…

Západ v každej bývalej krajine socialistického tábora vykopával dvere (niekde to robili už nové domáce politické sily pri moci) a vlieval svoju nadbytočnú produkciu do krajiny, pričom zadusil domácu produkciu. Navyše, takí “experti na trhy” ako v.Klaus a V.Dlouhý už v 1990 vyhlásili spupne, že “viac nepotrebujeme RVHP” a tak sa trhy krajín RVHP zrútili a čs.domáca produkcia všade prišla o exportné trhy a odbyt. Do krajín RVHP vrazilo cunami západného importu. Konkrétne československé podniky so širokou škálou spracovateľského a ťažkého priemyslu vplyvom zrušenia východných trhov, devalváciami Kčs, nárastom inflácie a podkapitalizovaním investícií či vôbec znemožnením dostupnosti prevádzkového kapitálu (štát už neprideľoval financie, banky nemali) zažili takmer “dokonalú búrku” a celé odvetvia, nielen jednotlivé podniky, v tej búrke “klesli na dno”. A potom prišla “predprivatizačná agónia”, keď po vyhlásení kupónovej privatizácie a veľkej privatizácie v 1991 Klausom doslova tisícky podnikov zmrzli v očakávaní, kto ich odkúpi. A predávalo sa veľmi, veľmi hlboko pod cenu!

31.7.1991 ČSFR podpísalo vo Washingtone so Svet.bankou zmluvu o pôžičke 45 miliárd USD „na podporu štrukturálnych zmien v čs.ekonomike…” tie sa už nikdy neuskutočnili a peniaze “zmizli”…to bolo prvé skutočné zotročenie čs.spoločnosti. Štát sa rozdelil, ale aj s dlhom. Ktorý zostal nesplatený a narástol do roku 2024 do neuveriteľných výšok. A nemáme ho ako splatiť…

Ilustračne je tu pár linkov z úspešných relácií série Spomienky na budovanie kapitalizmu vysielané na Slobodnom vysielači B.Bystrica v roku 2018, kliknite na relevantné k našej téme a počúvajte, alebo spustite audio za článkom…

link https://slobodnyvysielac.sk/relacie/spomienky-na-budovanie-kapitalizmu/

l https://hearthis.at/slobodnyvysielac/spomienky-na-budovanie-kapitalizmu-04-2018-11-13/

l https://hearthis.at/slobodnyvysielac/spomienky-na-budovanie-kapitalizmu-05-2018-11-27/

l https://hearthis.at/slobodnyvysielac/spomienky-na-budovanie-kapitalizmu-06-2018-12-04/

Na doplnenie: Ako napísal český filozof a aktívny účastník tých dní Oskar Krejčí,
„Většina státníků v postsocialistických zemích se nechová jako odpovědní správcové země, ale jako dobyvatelé na pokořeném území. Zvláště názorně vynikne tato skutečnost v okamžiku, kdy jsou změny v postsocialistických zemích posuzovány ze zorného úhlu smluvní teorie, tedy koncepce, která odráží povahu demokratického řízení ((moja pozn.ano, žiadna zmluva s občanmi dohodnutá nebola – boli iba hystérie, výkriky o zločinoch komunizmu, prenasledovanie „starých štruktúr“, nadšenecké povzbudzovanie „že ideme do Európy“, zájazdy čs.autobusmi s menážou tvorenou konzervami Lanšmídu, Májky, okurkama a klobásema, Gothajem a Pribináčkem pro deti…ešte stále bola Marka drahá…))

Radikální „reformátoři“ chápali a chápou výchozí stav, tedy byrokratický socialismus, jako stav původní – a to v pojetí, které přirozený stav chápe jako stav válečný; byrokratický socialismus byl a je pro ně jen násilím, nesvobodou, nemravností. (( pozn.absolútne nikto v tom období sa nenamáhal vysvetliť, ako sme k tomu socializmu predtým prišli cez prizmu Mníchovskej zrady západných mocností, vojny a vojnového kolonizovania Treťou ríšou, kolaboráciou a povojnovým nadšením z toho, že to bude naše a žiadni páni už nebudú rozhodovať o našom osude…)) Nové společenské uspořádání a stát by ale podle klasiků smluvní teorie měly vzniknout dohodou svobodných individuí. Podle liberální koncepce reprezentativní demokracie měla mít tato dohoda podobu smlouvy, uzavřené volebním aktem. ((pozn.Lenže voľby v júni 1990 boli skôr plebiscitom „chcete komunizmus alebo chcete demokraciu?“…a vláda vzišlá z volieb 1990 sa sama pomenovala ako „vláda národnej obete“ pod klausovským heslom „utiahnuť si opasky“…ľudový mandát sa nekonal…je to tradícia novodobých dejín československej spoločnosti?))

Z tohoto hlediska jde však pouze o smlouvu zdánlivou. Je nutné připomenout, že základní osudové kontury transformace dostaly v Československu podobu totální privatizace, restitucí, lustrací a rozdělení společného státu Čechů a Slováků, přičemž tyto radikální kroky nebyly předmětem žádné volební smlouvy mezi občany a jejich reprezentanty.

Už len záverom: predbieham to celé obdobie dnešným pohľadom a slovami Oskara Krejčího:

Daleko více se výsledek transformace podobá obsazení území s následnou umělou sociální diferenciací pomocí ponížení poražených a vytvoření oligarchie z vítězů – a s hospodářskými důsledky srovnatelnými s prohranou válkou.

Zvrhnutie sa demokracie v metastázy bruselskej byrokracie

Prof.J,Keller: „Možná nebude náhoda, že jakmile přestalo podnikání soutěžit s byrokratickým systémem řízení ekonomiky, nastoupilo na Západě něco, co trumfuje všechny představy o vládě byrokracie. Průmyslníkům se nařizuje, co smějí a co nesmějí vyrábět, zemědělcům zase diktují, co mohou a co nesmějí chovat a pěstovat. Spotřebitelům se určuje, čím si mohou doma topit, v čem mohou jezdit, jak si musí upravit své bydlení. Jediní, kdo se nemusejí obávat žádných úředních nařízení a vyhlášek, jsou finanční kruhy tvořící nikoliv novou hodnotu, ale nejrůznější spekulativní bubliny, a velké soukromé firmy přisáté na státní výdaje, ze kterých dobývají rentu. Patří k nim i výrobci zbraní, pro které se stal pád socialismu a rozpuštění Varšavské smlouvy impulzem k další mohutné vlně zbrojení.“

Môj komentár:

Snaha unifikovať technické normy výrobkov a tovarov najprv viedla k absurdnostiam uhoriek, ktoré nesmeli byť zakrivené a k chovu sliepok mimo klietok, ale byrokratickí unifikátori sa potom už nezastavili pred ničím.A ked sa k tomu pridružil fanatický ideologický zlepenec zelených, vznikol Gríndíl a dnes unifikované vítanie nelegálnych imigrantov.

POCHOD K NOVEJ TOTALITE

Prof.J.Keller: „Ve stejnou dobu přicházejí západní politické systémy o pel své demokratické nevinnosti. Už se nijak nezastírá, že za demokratické jsou považovány pouze strany, jejichž programy jsou jen různými verzemi vlády majetkové a příjmové elity. Na postupu je odstraňování hranic moci v podobě rozdělení na moc výkonnou a na ní nezávislou moc soudní, v podobě kontroly politiků ze strany masových médií, v podobě tolerance nesouhlasu s poměry. Volební kampaně jsou financovány lobbisty, veřejné mínění usměrňováno experty podle metod, které se osvědčily v reklamě. Novináři hlavního proudu stále častěji vystupují jako aktivisté hájící poměry, jichž jsou produktem i uživatelem. Občanské protesty jsou těmito žurnalisty a komentátory buď ignorovány, anebo dehonestovány. Systém si vytváří skrze státní dotace a soukromé nadace svou vrstvu loajální inteligence, která touží být na jedné lodi s těmi, kdo jsou právě u moci.

Podle teorie konvergence z 60. let 20. století mělo v budoucnu dojít k propojení vitálních prvků kapitalismu a socialismu. Protagonisté teorie konvergence měli málo fantazie. Ani ve snu je nenapadlo, že pád protivníka povede vítěze k tomu, aby zkombinoval nejodpudivější prvky obou systémů.“

koniec analýzy článku profesora Jana Kellera z 8.7.2024 „Ustojí Západ pád socialismu?“

Z knihy Oskar Krejčí : Povaha dnešní krize ROK VYD.1993:

l https://hearthis.at/slobodnyvysielac/spomienky-na-budovanie-kapitalizmu-14-2019-05-28/

l https://hearthis.at/slobodnyvysielac/spomienky-na-budovanie-kapitalizmu-15-2019-06-04/

audiorelácie, stačí klikúť na trojuholník:

l https://hearthis.at/slobodnyvysielac/spomienky-na-budovanie-kapitalizmu-04-2018-11-13/

l https://hearthis.at/slobodnyvysielac/spomienky-na-budovanie-kapitalizmu-05-2018-11-27/

l https://hearthis.at/slobodnyvysielac/spomienky-na-budovanie-kapitalizmu-06-2018-12-04/

KAM TEN KAPITALIZMUS SPEJE?

Cesta pred nami končí!…

A došli sme spolu v Európe na koniec cesty. Diaľnica pred nami končí!

Kam sme došli? Vydavateľ Rowan Gibson v zborníku predstaviteľov teórie podnikania a manažmentu Rethinking the Future (Nový obraz budúcnosti) píše:

„Kedysi v šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov si boli ľudia vo všeobecnosti istí tým, kam mierime a ako sa tam dostaneme. Úspešné korporácie, silné povojnové ekonomiky a dávno zavedené inštitúcie sa rútili smerom k budúcnosti ako veľké luxusné limuzíny na širokej a prázdnej diaľnici. Mali dojem, že pred sebou vidia dlhú priamu cestu, tiahnucu sa k obzoru, cestu, po ktorej môžu cestovať prakticky rovnako ako po tej, ktorú zanechali za sebou. Zdalo sa, že budúcnosť bude patriť im. Nič nemohlo byť vzdialenejšie od pravdy.

Ako je to s kapitalizmom samotným S tou báječnou cestou k pokroku a prosperite – ako sme sa aspoň vtedy domnievali? Mnohé hlasy sa dnes pýtajú, kam nás vlastne kapitalizmus vedie. Alebo prečo sa tam tak dychtivo rútime. A aký má tento závod dôsledky na naše životy, na naše miestne spoločenstvá, na naše životné prostredie. Keď sa dnes pozeráme do budúcnosti, ani trochu si nie sme istí, kam máme vlastne namierené a ako sa tam dostaneme. Nevidíme už dlhú a priamu diaľnicu, namiesto toho pozorujeme, že cesta pred nami končí !“ Koniec dvadsiateho storočia predstavuje koniec celého určitého usporiadania vecí. Koniec priemyselného zmýšľania. Koniec povojnového usporiadania. Koniec suverénnej nadvlády USA. Koniec sociálneho štátu. Koniec komunizmu a povojnového kapitalizmu. Možno až (podľa F. Fukuyamu) koniec histórie.

…lebo ak nastane atómová vojna, tak už ozaj žiadna história – NEBUDE!… … …

MY NA SLOVENSKU ALE NEKONČÍME!…

A možno len budeme končiť v NATO a v Európskej Únii, a ja dúfam, že skončí i kapitalizmus a vyberieme si nejaké demokratické alternatívy…pre nás dejiny nekočia, lebo

„Sme príliš malou krajinou a málopočetným ľudom žijúcim tu na Slovensku, aby sme miešali svetové dejiny. Ale máme povinnosť hospodára pracovať na svojom a prežiť – dlžíme to našim pokoleniam predkov a sme povinní našu vlasť a naše hospodárstvo udržať a zveľaďovať. Našu vlasť a hospodárenie v nej obyvatelia Slovenska, slovenský ľud vždy ako štafetu znova a znova zveľaďovali napriek všetkým vojnám, porobeniam a politickým zradám, od 6.storočia n.l. sme nezabudli svoj jazyk a svoje zvyky a hospodárili sme tu. Je potrebné hospodáriť a rozvíjať národné hospodárstvo Slovenska tak, aby sme boli šťastní, prekvitali a rozvíjali sa ďalšie storočia, a to bez ohľadu na svetové dejiny. Máme túto povinnosť voči predkom i generáciám potomkov.“

z autorskej knihy Ekonomika po kapitalizme, vyd. 2017, na webstránke www.spolok-narodohospodarov.sk na stiahnutie v digitalizovanej edícii https://spolok-narodohospodarov.sk/ekonomika-po-kapitalizme-kniha-v-pdf-s-komentarom-zverejnena/ alebo https://narodohospodari.sk/ekonomika-po-kapitalizme-kniha-v-pdf/ z 04/2024 s aktuálnymi dodatkami

„Sme príliš malou krajinou a málopočetným ľudom žijúcim tu na Slovensku, aby sme miešali svetové dejiny. Ale máme povinnosť hospodára pracovať na svojom a prežiť – dlžíme to našim pokoleniam predkov a sme povinní našu vlasť a naše hospodárstvo udržať a zveľaďovať. Našu vlasť a hospodárenie v nej obyvatelia Slovenska, slovenský ľud vždy ako štafetu znova a znova zveľaďovali napriek všetkým vojnám, porobeniam a politickým zradám, od 6.storočia n.l. sme nezabudli svoj jazyk a svoje zvyky a hospodárili sme tu. Je potrebné hospodáriť a rozvíjať národné hospodárstvo Slovenska tak, aby sme boli šťastní, prekvitali a rozvíjali sa ďalšie storočia, a to bez ohľadu na svetové dejiny. Máme túto povinnosť voči predkom i generáciám potomkov.“

Zapísal Ing.Peter Zajac-Vanka, ročník 1955

a ďakujem profesorovi Janu Kellerovi za inšpiráciu I za možnosť využiť citáciu prof.Oskara Krejčího