K 78. Výročiu Slovenského národného povstania
Vďaka vám, naši slovenskí národohospodári…hľaďme, že „chlebík národohospodára“ je ťažký… – a nevďačný: je to rehoľa možno taká, ako kedysi prislúchala rádu rytierov Templárov...
“Dejiny sa píšu pre súčasníkov“, tvrdí profesor histórie Matúš Kučera: Tak si pripomeňme našich skromných a vynikajúcich národohospodárov – organizátorov hospodárskeho života Slovenska v období druhej svetovej vojny za Slovenského štátu, bez ohľadu na ich politické pozadie a hlavne s vnucujúcou sa otázkou: a kde sú dnešní národohospodári?
Dokázali by v súčasnosti niečo tak hrdinské ako naši národohospodári tu spomenuti a za tých podmienok, aké im pripravil život v rokoch druhej svetovej vojny? Boli by dnešní národohospodári ochotní obetovať sa a zniesť kvôli službe svojej vlasti – Slovensku to, čo znášali naši slovenské národohospodári vtedy za vojny a fašistickej totality? Nemali by sme sa učiť od nich?
Opakujeme článok z roku 2019 pri príležitosti 78.výročia Slovenského národného povstania hlavne pre tieto dve príčiny: Slovenská republika je slovami svojich najvyšších predstaviteľov „vo vojne“ ( ešte ten výkrik nik neodvolal ani v auguste 2022 a naše hospodárstvo je drancované rovnako ako za čias protektorskej zmluvy s tzv.Treťou Ríšou. Len už niet národohospodárov, čo by niečo zmenili. 29.august 2022
Dodnes nedocenený podiel slovenských národohospodárov pri príprave zázemia Slovenského národného povstania
Máme tu v histórii vzory, ktoré sú následovaniahodné …a preto si vás vážime a ctíme.
…z neznámych dôvodov sa akosi nehovorí a takmer bagatelizuje obrovský prínos slovenských ekonómov – skutočne sme vtedy mali národohospodárov – pri utváraní vhodných hospodárskych podmienok a zázemia pre povstanie slovenského ľudu proti fašizmu – a to v čase dlho pred samotným Povstaním…
Nie je to klasický článok, chceme tu ale v dostatočnej šírke zverejniť a pripomenúť všetkým kus práce ekonómov – národohospodárov, ktorí zostali takmer zabudnutí a v tichu dožili v skromných pomeroch svoje životy – navyše ani dnes ich mladé slovenské generácie vôbec nepoznajú. Preto tu bude viac prevzatého materiálu a zdrojov, než originálnych myšlienok redaktora.
Vzdávam im úctu Ing.Peter Zajac-Vanka, redaktor a bývalý predseda už neexistujúceho Spolku národohospodárov Slovenska
Budeme hovoriť o národohospodároch Imrichovi Karvašovi, Petrovi Zaťkovi a patrí sem i minister hospodárstva a Predseda Komitétu hospodárskych ministrov Slovenského štátu Gejza Medrický, to oni traja boli tí národohospodári, ktorí sa Slovensku obetovali…
„Imrich Karvaš a Peter Zaťko sa podieľali na prípravách ozbrojeného povstania proti Nemcom. Išlo hlavne o zabezpečenie materiálu a financií. Spočiatku boli obrysy povstania nejasné, svedčí o tom viackoľajnosť jeho príprav, pričom jedna vážna alternatíva hovorila o vzopretí sa Nemcom podľa plánu ministra národnej obrany F.Čatloša. Vývoj v auguste a septembri 1944 naznačuje, že realizovaný scenár nebol podľa predstáv ani jedného z ekonómov. Karvaš sa politicky neangažoval, zato P.Zaťko bol aj jedným zo signatárov Vianočnej dohody z Vianoc roku 1943. Aktívne pôsobil na povstaleckom území a zapojil sa do politického diania na sklonku vojny v Demokratickej strane. Karvaša zatklo gestapo, vynieslo nad ním trest smrti, ale nevykonalo ho. Karvaš sa po vojne vrátil zo zajatia na Slovensko.“
…Ako sa cesty troch národohospodárov v roku 1944 rozdelili, potom sa zasa stretli – už nie v jednom komitéte, ale symbolicky v povojnovom žalári. Medrický bol odsúdený v retribučných povojnových procesoch. Zaťko a Karvaš po roku 1948 v kolotoči komunistických procesov 50.rokov. “ to bolo citovanie z knihy Jozefa Hajku Nezrelá republika (Slovensko v rokoch 1939 – 1945)
Majstrovstvo a predvídavosť guvernéra Slovenskej národnej banky I. Karvaša sa azda najlepšie ukazuje na jeho schopnosti uchrániť slovenské menové zlato pred jeho využitím nemeckou stranou, resp. ľudáckymi radikálmi koncom vojny. Imrich Karvaš so svojimi spolupracovníkmi rast objemu zlatého pokladu utajoval, či skôr ukrýval presunmi v bilančných položkách. Oficiálne vykazovali iba zlaté rezervy pochádzajúce z banskej ťažby, zatiaľ čo menové zlato, čerpané z devízových transakcií, utajovali v bilančnej položke pod označením rôzne aktíva. V danom prípade však manažéri Slovenskej národnej banky utajovali hospodárske ukazovatele najmä pred najvyššími predstaviteľmi vlastnej krajiny, lebo im stále menej dôverovali.
Opodstatnenosť uvedených opatrení sa prejavila na sklonku existencie vládneho režimu, keď jeho exponenti tlačili na uvoľnenie veľkých hodnôt centrálnej banky pre potreby budúceho (t. j. ľudáckeho) exilu.
V poslednom období výkonu funkcie guvernéra zabezpečil Karvaš v obavách pred zneužitím a pred blížiacim sa frontom ťažko získané zlaté rezervy Slovenska ich presunom do zahraničia. Menové zlato s celkovou hmotnosťou viac než 7,3 t nechal deponovať vo Švajčiarskej národnej banke a v Banke pre medzinárodné platby v Berne. Do švajčiarskych bánk smerovalo aj zlato z Kremnice v objeme 1,4 t, ale v máji 1944 uviazlo po útoku spojeneckého letectva vo Viedni v depozitoch Ríšskej banky. Tá poskytla SNB adekvátnu náhradu zo svojich rezerv vo Švajčiarsku. Tak sa stalo, že hodnoty vytvorené slovenskou ekonomikou počas vojnovej konjunktúry, prevedené na menové zlato, sa v rokoch 1944/1945 nedostali do rúk nacistom, ani neboli zneužité na povojnové aktivity ľudáckych utečencov typu Ferdinanda Ďurčanského, snažiaceho sa o obnovenie slovenského štátu, ale mohli byť neskôr použité na hospodársku obnovu Slovenska, resp. Československa.
Prof. JUDr. Imrich Karvaš – „financmajster“ odboja
Prof. JUDr. Imrich Karvaš ( * 25.02.1903 , Varšany (dnes Kalinčiakovo,Levice ) – † 20.02.1981, Bratislava ) bol slovenský národohospodár,právnik , vysokoškolský pedagóg, prvý guvernér Slovenskej národnej banky.
V roku 1944 sa začala úplne nová éra života Imricha Karvaša. Po úlohe popredného národohospodára medzivojnového Československa a vedúcej osobnosti kreujúcej ekonomiku slovenského štátu, sa Imrich Karvaš stáva aj dôležitým „financmajstrom“ odboja a najmä jeho vrcholnej aktivity – Slovenského národného povstania. Čiastočne na základe strohých informácií, ktoré o vzniku zastrešujúcej Slovenskej národnej rady pripravujúcej povstanie mal, čiastočne na základe rozhovorov so zainteresovaným Petrom Zaťkom, ale výrazne iba vďaka svojej intuícii, začal Imrich Karvaš v rámci svojich kompetencií presúvať na stredné Slovensko množstvo financií, surovín a tovarov, pre budúce potreby povstaleckého štátu.
Ďalekosiahle presuny obeživa, potravín, obuvi, pohonných hmôt a podobne boli pritom možné bez väčšieho vzrušenia na nemeckej strane či u ľudáckych predstaviteľov režimu realizovať najmä preto, lebo mohli byť kryté ako vynútené „upratanie“ zásob do zázemia krajiny, kde boli menej ohrozené blízkosťou východného frontu (východné Slovensko), resp. príležitostným angloamerickým bombardovaním (západné Slovensko a najmä Bratislava). Ďalším rozhodujúcim faktorom bola tiež skutočnosť, že na čele Karvašových podriadených aj ďalších hospodárskych inštitúcií a korporácii stáli účastníci odboja alebo osoby protinemecky zamerané a s Karvašom prepojené. Za týchto podmienok stačilo vydať náležité inštrukcie a celý mechanizmus hospodárskych príprav povstania sa rozbehol.
Prvoradou úlohou Imricha Karvaša v pozícii guvernéra Slovenskej národnej banky bolo finančné zabezpečenie budúceho povstania presunom peňažných prostriedkov na stredné Slovensko. Na jeho pokyn sa preto už začiatkom marca 1944 deponovali do filiálok národnej banky v Banskej Bystrici a čiastočne aj v Ružomberku a v Žiline približne dve tretiny celkovej hodnoty obeživa na Slovensku. Z pozície šéfa Najvyššieho úradu pre zásobovanie vydával potom Karvaš príkazy na redislokovanie mnohých nedostatkových komodít, ktorých distribúciu riadil štát. Distribúciu pohonných látok na stredné Slovensko urýchlili nálety na rafinériu Apollo v júni 1944. Komitét hospodárskych ministrov podporil dislokovanie ropných produktov z rafinérie v Dubovej do Zemianskych Kostolian, na Oravu a na rôzne miesta Pohronia.
Nálety urýchlili aj distribúciu ostatných surovín, materiálov a potravín. Pre uvedené potreby však nebol na strednom Slovensku dostatok moderných skladov. Začali ich síce urýchlene budovať, ale na zásobenie obyvateľstva potravinami by ich výstavbu v dohľadnom čase neboli stihli. Preto sa aj vďaka Karvašovi podarilo presadiť návrh, aby sa zásoby potravín na tri mesiace vopred distribuovali priamo obyvateľstvu. Išlo o predvídavý krok, umožňujúci nielen výživu obyvateľov povstaleckého územia, ale aj zásobovanie partizánov. Jednou z priamych podpôr ekonomickej báze odboja bolo 300-tisíc korún slovenských, ktoré odovzdal Karvaš prostredníctvom Jána Ursínyho ilegálnej Slovenskej národnej rade v auguste 1944, pričom financie zabezpečil od podnikateľa Františka Micheru.“Napísal Marek Syrný – vyštudoval odbor história – geografia na Fakulte humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, kde absolvoval aj interné doktorandské štúdium na Katedre histórie. Pracuje ako historik v Múzeu SNP a vysokoškolský pedagóg na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici
Po rozbití RČS Karvaša vyzval k spolupráci osobne Jozef Tiso napriek tomu, že vedel o jeho politicko-spoločenskej orientácii (prívrženec RČS, slobodomurár, demokrat, manželka českej národnosti). Slovenský štát totiž pre svoje fungovanie potreboval odborníkov, ktorí by ho dokázali udržať na nohách. V marci 1939 sa stal prvým guvernérom Slovenskej národnej banky (SNB). Vo svojej funkcii sa snažil minimalizovať škody spôsobené nemeckým tútorstvom. Od novembra 1939 bol spolu s ministrami financií, hospodárstva, dopravy a so zástupcom Ústredného združenia slovenského priemyslu Petrom Zaťkom členom Komitétu hospodárskych ministrov, kde riešili koncepčné aj aktuálne otázky ekonomickej stratégie. Realizáciou svojich názorov na hospodársku politiku sa zaslúžil o priaznivý vývoj ekonomiky Slovenskej republiky v období druhej svetovej vojny. Na jeho podnet bola roku 1940 v Bratislave založená Vysoká škola obchodná. Od roku 1942 zastával funkciu predsedu Najvyššieho úradu pre zásobovanie. Kvôli svojím snahám o minimalizáciu dopadov nemeckých nárokov ako aj pre svoje kontakty sa dostal do pozornosti spravodajských služieb.
Kontakty s odbojom Zapojil sa aj do protifašistického odboja. Spolupracoval s Dr. Ing. Petrom Zaťkom, prostredníctvom ktorého nadviazal kontakty s členmi ilegálnej SNR. Viackrát intervenoval v prospech zatknutých odbojárov a udržoval kontakty s mnohými opozične naladenými osobnosťami ako napríklad Vavrom Šrobárom, Gustávom Husákom, Mirkom Veselom. Koncom augusta 1944 upozornil Vavra Šrobára, že mu hrozí zatknutie a je potrebné, aby unikol z pozornosti bezpečnostných orgánov. Zabezpečoval prípravu SNP po finančnej a hospodárskej stránke. Nariadil predisponovanie troch miliárd korún zo SNB v Bratislave do jej filiálky v Banskej Bystrici. Taktiež nariadil predisponovanie zásob iných komodít na stredné Slovensko (potraviny, obuv, pohonné hmoty, financie, tovary…). Už začiatkom marca 1944 boli do filiálok národnej banky v Banskej Bystrici a čiastočne aj Ružomberku a Žiline deponované teda približne dve tretiny celkovej hodnoty obeživa na Slovensku. Podporil dislokovanie ropných produktov z rafinérie v Dubovej do Zemianskych Kostolian, na Oravu a do Pohronia. Vďaka Karvašovi sa presadil návrh, aby boli potraviny obyvateľstvu distribuované tri mesiace vopred, čo umožnilo výživu obyvateľstva na povstaleckom území, ale aj zásobovanie povstalcov. Na aktivity ilegálnej SNR zabezpečil 300 tisíc Ks od podnikateľa Františka Micheru.
Zatknutie a väzenie
Jeho činnosť neunikla pozornosti Gestapa, ktoré ho 3. septembra 1944 zatklo v Bratislave krátko predtým, než ju hodlal opustiť a odísť na povstalecké územie, kde sa nachádzala už predtým jeho rodina. Po zatknutí sa cezViedeň a Brno dostal až do Berlína, kde bol vypočúvaný. Po výsluchu bol internovaný v koncentračných táboroch Flossenbürg, Dachau, Innsbruck, Niederdorf. Dostal štatút „zvláštneho politického väzňa“ a bol podrobovaný intenzívnym výsluchom. Vyšetrovatelia prešli aj k násilným formám vypočúvania, ktoré mu spôsobili trvalé poškodenie oka, epilepsiu a ťažké psychické traumy. Mimoriadny súd SS ho uznal vinným zo spoluúčasti na prípravách povstania, resp. z protinemeckej činnosti a odsúdil ho na trest smrti obesením. Nacistická mašinéria ho však nechávala nažive kvôli potenciálnej výmene za prijateľnejšie podmienky kapitulácie, resp. ako možného zdroja informácií o popredných predstaviteľoch Slovenského štátu.Dostal sa do skupiny prominentných väzňov a koncom apríla 1945 bol prevezený spolu so skupinou do tirolských Álp, kde boli vystavení nebezpečiu likvidácie v prípade, že by sa mohli dostať do rúk spojeneckých vojsk. Spolu s ďalšími dôležitými väzňami bol oslobodený z rúk Gestapa nemeckými vojakmi a neskôr i americkou armádou. Po oslobodení dostal možnosť zotaviť sa na ostrove Capri.
Po roku 1945
V novembri 1945 sa postavil pred Národný súd, ktorý ho zbavil všetkých obvinení z kolaborácie s nacistami a ľudáckym režimom. V jeho prospech svedčili mnohí predstavitelia odboja a SNP a súd uznal jeho zásluhy v odboji.[2] Vrátil sa k pedagogickej činnosti. V novembri 1946 sa stal dekanom bratislavskej právnickej fakulty. Zároveň pôsobil ako poradca vlády pre obnovu Slovenska. V rokoch 1947 – 1948 bol predsedom Medzinárodného výkonného výboru kúpeľov. Publikoval svoje najvýznamnejšie vedecké dielo Základy hospodárskej vedy.
Po februárových udalostiach roku 1948 odmietol spoluprácu s komunistickou stranou, čo malo v máji roku 1949 za následok zatknutie, obvinenie z velezrady a po vykonštruovanom súdnom procese odsúdenie štátnym súdom v Prahe na dva roky väzenia a stratu majetku. Odmietol pritom viacero ponúk na exil do USA a západnej Európy v prvých mesiacoch po februárovom prevrate. V roku 1953 bol v rámci tzv. „B-akcie“ vysťahovaný s celou rodinou z Bratislavy a žil v Tatranskej Lomnici kde si privyrábal doučovaním cudzích jazykov. V roku 1958 bol druhýkrát obvinený a odsúdený pre špionáž a velezradu na sedemnásť rokov väzenia. V ilavskom väzení sa mu obnovili epileptické záchvaty a takmer prišiel o zrak. O dva roky neskôr bol amnestovaný a roku 1969 bol úplne súdne rehabilitovaný. Po treťom infarkte zomrel v Bratislave dňa 20. februára 1981.
Vyznamenania
Za celoživotné dielo, za zásluhy o demokraciu a ľudské práva mu bolo in memoriam udelených niekoľko vyznamenaní. Roku 1991 mu bol udelený Řád T. G. Masaryka III. triedy. 1. januára 2001 mu prezident SR R.Schuster udelil Pribinov kríž I. triedy. Od roku 1998 udeľuje Ekonomická univerzita v Bratislave osobnostiam, ktoré sa významným spôsobom zaslúžili o rozvoj Ekonomickej univerzity alebo významne prispeli k rozvoju ekonomickej vzdelanosti a ekonomickej vedy a významným osobnostiam ekonomickej teórie a praxe, Medailu Imricha Karvaša.
Vedecká práca Imricha Karvaša
Vo vedeckej práci sa zaoberal otázkami hospodárskej konjunktúry a monopolov. Bol predstaviteľom hospodárskej politiky regionalizmu. Usiloval sa o posilnenie hospodárskej pozície Slovenska v rámci prvej československej republiky. Publikoval 13 monografií a množstvo odborných článkov. Za najvýznamnejšie dielo sa považuje dvojzväzková práca Základy hospodárskej vedy (Martin, 1947).
Vo svojej národohospodárskej práci počas medzivojnového obdobia venoval veľkú pozornosť analýzam príčin ekonomického zaostávania Slovenska v novej republike pričom žiadal, aby boli zohľadňované špecifiká Slovenska. Svojimi ekonomickými názormi ho ovplyvnil okrem iných český profesor národného hospodárstva a minister financii Karel Engliš, ktorý sa prikláňal k prehlbovaniu úlohy štátu v ekonomike.[2] Po vypuknutí veľkej ekonomickej krízy v roku 1929 systematicky hľadal prostriedky na jej prekonanie. Prikláňal sa k cieľavedomej ekonomickej politike štátu a hospodárskym plánom, ktorý pokladal za dôležitý aj v prípade ekonomickej situácie na Slovensku. Medzi jeho významných spolupracovníkov a priateľov patril národohospodár Peter Zaťko.
Dielo (výber)
- Hospodárska štatistika Slovenska (Bratislava, 1928)
- Menový problém (Bratislava, 1929)
- Štátne príjmy a konjunktúra (Bratislava, 1931)
- Vliv kartelov na konjunktúru (Bratislava, 1932)
- Sjednocení výrobních podmínek v českých zemích na Slovensku (Praha, 1933)
- Problematika času v hospodárskej teórii (Bratislava, 1937)
- Základy hospodárskej vedy 1, 2 (Martin, 1947; Bratislava, 1999)
- Moje pamäti.(V pazúroch gestapa) (Bratislava, 1994)
Pramene: wikipedia a materiály od prof.J.Husára
Hrdinstvo a obeť národohospodára Petra Zaťka
(Ján Bábik autor, v Pravde, 12.08.2019)
Dr. Ing. Peter Zaťko (* 17.10.1903 Vavrišovo – † 10.01.1978, Bratislava ), bol slovenský národohospodár, politik,
V roku 75. výročia Slovenského národného povstania je dôležité pripomenúť si ľudí, bez ktorých by vôbec nebolo mysliteľné. Bez tých, ktorí zabezpečili finančné a materiálne zdroje. Patrí k nim i národohospodár Dr. Ing. Peter Zaťko. Zásadne sa zaslúžil o hospodárske zabezpečenie SNP a napokon bol súdený tromi protichodnými režimami – ľudáckym, povojnovým i komunistickým. Jeden z tragického radu hrdinov, ktorí boli za vlastenectvo a statočnosť kruto potrestaní.
Peter Zaťko ako významný hospodársky odborník sa zúčastňoval na formovaní hospodárskej politiky Slovenského štátu. Usiloval sa, aby slovenské hospodárstvo nebolo závislé od nemeckého, vystupoval proti prerušeniu obchodných stykov s Čechmi a snažil sa nadviazať hospodárske vzťahy so Švajčiarskom. Keďže mal prístup k mnohým vysokým funkcionárom Slovenského štátu, často intervenoval za politických väzňov. V čase neľudských deportácií židovského obyvateľstva do koncentračných táborov presadil aspoň výnimky pre pracovníkov slovenského priemyslu a ich rodiny.
Na protest proti vojne so Sovietskym zväzom sa vzdal funkcie generálneho rozpočtového spravodajcu Slovenského snemu, keď predtým pod zámienkou, že nie je schopný dodať 50-tisíc párov vojenskej obuvi, zabránil zvýšeniu počtu slovenských vojakov na východnom fronte.
Spolu s Imrichom Karvašom a ďalšími ilegálnymi pracovníkmi napríklad falšovali štatistiky alebo vytvárali tieňové účtovníctvo. Pred Nemcami tak zatajovali tovary, aby sa nemuseli vyviezť do Nemecka, ale slúžili domácim potrebám.
O svojej činnosti hovoril Peter Zaťko v Československom rozhlase v roku 1969:
„Členom SNR ilegálnej stal som sa koncom roku 1943 a v januári 1944 už bola prvá porada o ekonomickom zabezpečení Povstania… Na tejto porade, ktorá bola na byte Jozefa Joska a na ktorej sa zúčastnili Dr. Husák, Ladislav Novomeský a Lettrich, sme hovorili o tom, čo všetko bude treba zabezpečiť pre Povstanie v hospodárskom sektore a ako toto zabezpečovať.
Uvedomili sme si, že bude treba zabezpečiť hospodársky nielen armádu, ale aj civilné obyvateľstvo na príslušné obdobie Povstania. Povedali sme si, že pôjde o tri veľké skupiny tovarov, ktoré bude treba koncentrovať do trojuholníka Banská Bystrica, Zvolen, Brezno, predpokladalo sa, že toto bude centrum Povstania a že v tomto trojuholníku vojenské akcie najdlhšie vydržia.
Išlo o produkty živočíšnej výroby, rastlinnej výroby a priemyselnej výroby. Pri zabezpečení produktov živočíšnej výroby sme nenarážali na nijaké zvláštne ťažkosti, pretože tento kraj bol prebytkovým v chove dobytka, takže bolo z čoho zásobovať armádu i civilné obyvateľstvo priamo na mieste. Rovnako zvláštne ťažkosti neboli pri zabezpečovaní produktov rastlinnej výroby, pretože najväčšiu časť tých produktov obhospodarovala vtedy monopolná obilná spoločnosť, takže z jedného miesta bolo možno disponovať tieto tovary do povstaleckého územia. No veľmi dôležitou otázkou bolo zabezpečenie príslušného množstva peňazí pre Povstanie. Ale ani tu sme nenarážali na zvláštne ťažkosti, pretože zásoby peňazí opatrovala Slovenská národná banka v Bratislave, išlo teda len o presun peňazí z Bratislavy do jej filiálky v Banskej Bystrici. …Nebola to ľahká vec, pretože bolo treba zachovať všetky tieto veci v tajnosti. Ale podarilo sa mi to pomerne ľahko, pretože príslušní predstavitelia podnikov, ktorí tieto tovary vyrábali, boli mojimi osobnými známymi, a tak som sa vedel dohodnúť s nimi bez toho, že by sa dozvedeli, o aký účel ide, proste rešpektovali, tak by som povedal moje želanie.“
prameň:https://zurnal.pravda.sk/portret/clanok/522239-hrdinstvo-a-obet-narodohospodara-petra-zatka/
V roku 1929 odišiel do Bratislavy, kde pracoval ako tajomník Obchodnej a priemyslovej komory až do roku 1936. Tu stal spolupracovníkom Imricha Karvaša, s ktorým v roku 1931 iniciovali založenie časopisu Politika, na ktorého stránkach mladá slovenská inteligencia zdôvodňovala teóriu regionalizmu, ktorá požadovala väčší zreteľ na špecifické potreby Slovenska. Malo dôjsť k zjednoteniu hospodárskych a politických síl na Slovensku, ktoré by presadzovali slovenské záležitosti v ústredných orgánoch v Prahe. Výsledkom bolo založenie Národohospodárskeho ústavu Slovenska (NÁRUS), ktorého zasadaní sa Zaťko zúčastňoval ako ekonomický odborník. V rokoch 1936 – 1940 bol generálnym tajomníkom a podpredsedom Ústredného združenia slovenského priemyslu.
V decembri 1938 bol zvolený za poslanca slovenského autonómneho snemu. V rokoch 1939 – 1944 bol poslancom snemu Slovenskej republiky. V marci 1939 mu ponúkli aj miesto ministra hospodárstva, ktoré odmietol Bol však ministrovým poradcom a snažil sa o obmedzenie vplyvu nemeckého finančného kapitálu na slovenské hospodárstvo. V rokoch 1941 – 1942 pôsobil ako predseda Ústredne pre hospodárstvo priemyselné a surovinové.
Spolupracoval s občianskym krídlom odboja. Bol členom členom ilegálnej SNR. Pripravoval hospodárske zabezpečenie Slovenského národného povstania tajným premiestňovaním materiálových zásob na stredné Slovensko. Počas Povstania bol členom povstaleckej SNR a Rady na obranu Slovenska. Koncom roku 1944 bol za účasť v Povstaní odsúdený na smrť. Začiatkom roku 1945 sa stal povereníkom pre zásobovanie, obchod a priemysel.
Po oslobodení pracoval ako podpredseda Štátneho plánovacieho a štatistického ústavu (1945 – 1948). V rokoch 1948 – 1951 bol generálnym dozorcom Evanjelickej cirkvi a.v. na Slovensku. Potom pracoval v rôznych podnikoch. V roku 1958 ho uväznili a odsúdili na tri roky za údajné podvracanie republiky. V roku 1960 ho prepustili na amnestiu a v roku 1968 rehabilitovali. Zomrel 10.januára 1978 v Bratislave.
Dielo
- Industrializačná politika Maďarska a jej výsledky (Bratislava, 1930)
- Domácka výroba najmä na Slovensku a Podkarpatskej Rusi (Bratislava, 1931)
- Národohospodár Peter Zaťko spomína (Liptovský Mikuláš, 1994)
Dr. Gejza Medrický (* 12.11.1901 B,Bystrica – Radvaň – † 2.03.1989 Bratislava), bol štátnik, politik, publicista – ale wikipedia úplne „zabudla“, že sa zaradil svojou činnosťou medzi významných národohospodárov
Počas Slovenského štátu (1939 – 1945) bol funkcionár HSĽS, poslanec slovenského snemu, minister hospodárstva a predseda Komitétu hospodárskych ministrov Slovenského štátu. Hlavný organizátor hospodárskeho života. Po oslobodení perzekvovaný a väznený. Autor spomienkovej knihy, politických a hospodárskych článkov.
Z knihy Jozefa Hajku Nezrelá republika (Slovensko v rokoch 1939 -1945):
„Zmieňme sa ešte o osobe a úlohe ministra hospodárstva Gejzu Medrického. Napriek jeho hlbokému vnútornému osobnému presvedčeniu, že koná na hranici svojich síl v prospech Slovenska, vyzeral ako nacistický prisluhovač. Nemenilo to však nič na veci, že navonok zo strany Medrického išlo o kolaboráciu.
Jeho snahy a činy zostali zabudnuté: Napríklad sa konkrétne spomína, že jemu a jeho spolupracovníkom sa podarilo vo vojnovom ruchu dostať do bezpečia vzácne kone zo žrebčína v Motešiciach a Topoľčiankach, či strojné zariadenie z novej preglejky v Žarnovici…“
„…najsilnejší tlak zo strany ríše nastal po septembri 1944, keď Slovensko obsadili vojensky Nemci. Karvaš bol už v tom čase v žalári gestapa. Zaťko bol na povstaleckom území alebo mimo dosahu Nemcov, takže táto najťažšia tortúra zostala na pleciach Medrického. On sám si kládol otázku, či má zotrvať vo funkcii, ale Tiso ho presvedčil, aby zostal. Vláda žiadala od Nemcov aspoň určité pravidlá, aby nenastalo bezbrehé vojnové rabovanie. Nemecko podpísalo so Slovenskom dohodu o zásobovaní nemeckej armády na Slovensku, ktorá bola ešte ponižujúcejšia než Zmluva o ochrane z roku 1939.
Vďaka Medrického úsiliu sa však podarilo zmluvu upraviť tak, aby Nemci neplatili ríšskymi markami, namiesto toho dostali okupujúce vojská od vlády k dispozícii nekryté slovenské koruny, ktoré sa stali predmetom dlhu splatného Nemeckom po vojne. No po viacnásobnom vyplatení peňazí Nemcom a po uvoľnení povstaleckých peňazí prevezených na stredné Slovensko Karvašom, už slovenská vláda znehodnoteniu domácej meny nezabránila, a tak sa snažila ratovať majetok, čo sa jej sčasti darilo…“
Prameň: wikipedia a Jozef Hajko
Na margo tej doby
„Treba povedať, že na zrodenie slovenského štátu nebol nikto pripravený. Boli tu síce viac či skôr menej zodpovední činitelia, ktorí čakali na možnosť, na vhodnú chvíľu osamostatniť Slovensko a vyhlásiť samostatný štát, ale vari nikto nemal predstavu o tom, akými hospodárskymi zásadami by sa mal nový štát spravovať, nikto nepoznal jeho ekonomický potenciál a praktické možnosti, ktoré sa v ňom skrývajú“, povedal o začiatkoch slovenskej samostatnosti v roku 1939 vtedajší generálny tajomník Ústredného združenia slovenského priemyslu a poslanec slovenského snemu Peter Zaťko.
… a záverom:
Trojica, ktorá rozhodovala o hospodárení celého štátu, neovplývala po skončení pôsobenia v najvyšších funkciách žiadnym väčším majetkom. Namiesto toho sa napriek tvrdým povojnovým podmienkam a podlomenému zdraviu v ústraní všetci dožili vysokého veku.
Skromný záver súčasníka
Nie, my dnes ozaj nevieme, ako budú dejiny o 50 rokov hodnotiť súčasný vývin na Slovensku… Ale títo naši hrdinovia by mali dostávať ocenenia a pripomínať si ich každý rok kým trvá Slovenská republika, oni predsa nevedeli, ako sa nakoniec to všetko skončí, ale neváhali a dostáli svojmu svedomiu a odbornosti .
Najnovšie komentáre