Tento článok považujem za autorský príspevok, aj keď prevažný obsah bol už zverejnený dňa 14.novembra 2019. Vtedy ešte nik nevedel, že príde celosvetová pandémia koronavírusu-19 a že sa úplne zmení správanie sa ľudí, spoločnosti, vlád krajín sveta a globálny ekonomický systém sa začne otriasať v základoch.
(ilustračné foto: prevzaté: Neviditeľná ruka trhu invisible-hand-econlife-1024×680)
Koniec „neviditeľnej ruky trhu“
Ocitli sme sa v závere roku 2020. Pred rokom nik netušil, aký to bude skutočne ten spoločenský a hospodársky rok 2020. Ani v najdivokejších science-fiction by nik „nenalepil“ politikom a celebritám rúška pri vystupovaní na verejnosti, smiešne by bolo to ťukanie si lokťami na pozdrav aké vidíme pri stretnutiach Europarlamentu. Ľudia si „nalepili“ na tvár masky v akomkoľvek styku medzi sebou, nakupuje a pracuje sa v rukavičkách…čím je každá „ruka trhu“ zviditeľnená. Zavládol strach a už sa nik nepozastavuje nad vládnymi zásahmi do nákupov, predajov a do pohybu osôb po svete. Celý neoliberálny systém vnímania ľudskej spoločnosti sa zrútil. Vlády prikazujú ľuďom a riadia financie. Vlády zakazujú podnikanie a posielajú finančnú pomoc organizáciám i jednotlivcom. Dotovanie podnikania a firiem je hlavnou úlohou súčasných ministrov financií. Pohyb ľudí je obmedzený nielen cez hranice jednotlivých krajín, ale často i po jednotlivých regiónoch a administratívnych celkoch ako kraje, okresy, mestá – „kovidový semafor“ ak zasvieti „červeno“ tak je v karanténe a izolovaná celá spoločnosť v danom okrese. Sloboda individua mimo svoj domov je tvrdo odmedzovaná. Vieme, prečo sa to tak deje, ale faktom zostáva, že súčasné deje v spoločnosti znamenajú zásadné obmedzenie slobody konania človeka a v ekonomickom zmysle to likviduje pôsobenie tzv.neviditeľnej ruky trhu. Neexistuje už. Každý pohyb, teda nielen presun človeka, ale aj tovarový pohyb, pohyb financií, pohyb služieb – je evidovaný a kontrolovaný. Koniec: jediné čo ešte odoláva kontrole, to sú vlastnícke pomery podnikov, firiem, politických strán a niekedy aj celých krajín. Zadĺžená krajina predsa nevie, kto je v skutočnosti jej veriteľom, kto ju vlastní…to je posledná „slobodná a neviditeľná“ oblasť sveta.
Pád liberalizmu
Začnime priamo Slovenskom: Najtvrdší liberál Richard Sulík je vo vláde. Podpredsedom vlády a ministrom hospodárstva SR. A jeho politická neoliberálna strana ovláda časť vlády i časť parlamentu. Máte ale pocit, že „sú šťastní“? Sulík dostáva „domáce nesplniteľné úlohy“. Neplní ich. Je zosmiešňovaný a trestaný. Ale neprejaví svoju slobodnú vôľu a neodíde. Drží sa ako štátny zamestnanec svojho príjmu zubami-nechtami. Aj za cenu verejného fackania premiérom. To je na Slovensku.
A vo svete? Pád liberalizmu vlastne už začal prejavom krízy z 2008, keďže sa finančné inštitúcie sveta i vlády jednotlivých najsilnejších krajín odhodlali zospoločenštiť, teda znárodniť straty súkromných bánk a inštitúcií tak, že prevzali na seba bremeno ich záchrany, sanovania, oddĺženia, ale ponechali im možnosť po záchrane naďalej fungovať ako súkromné… „lebo boli príliš veľké aby skrachovali“ a inštitúcie vlád ale i zoskupení ako Európska Únia prevzali na seba bremeno zadlžovania verejných financií. Odvtedy vlastne už neexistuje „neviditeľná ruka trhu“ vo finančnom svete a ten tovarový trh je rozdelený a riadený globálnymi korporáciami direktívne a prísne.
Slobodný trh zomrel okupovaním poslednej krajiny nezávislej od svetových finančných trhov a podrobením si posledného komoditného a tovarového trhu kdekoľvek na svete…
J.Stiglitz: „Desaťročia voľnotrhového katechizmu priniesli zhnité ovocie a nasmerovali nás ku katastrofe nielen v ekonomike„
S uvedením prameňa tu používam článok J.Stiglitza z The Guardian/Project Syndicate, ktorý som preložil: Stiglitz: Decades of free-market orthodoxy have taken a toll on democracy Project Syndicade, The Guardian ((prameň) https://www.theguardian.com/business/2019/nov/05/decades-of-free-market-orthodoxy-have-taken-a-toll-on-democracy
„Neoliberalizmus nikdy nebol libreálny. Bol a je netolerantný a ničí demokraciu. Dnes tá viera v slobodný trh vedie náš svet ku koncu civilizácie.“
Za štyridsať rokov nástupu liberalizmu je rozsudok zreteľný: prospech z ideológie liberalizmu smeroval po pyramíde spoločenských tried a skupín HORE“, tak sa vyjadril nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Joseph Stiglitz.
Stiglitz predovšetkým pripomína rok 1989 a knihu Francisa Fukuyamu „o konci dejín“ a o nástupe liberálnej demokracie a dominancii trhovej ekonomiky. Dnes podľa Stiglitza však žijeme vo svete, ktorý odchádza od pravidiel liberálneho poriadku a v ktorom sa do vedenia krajín dostávajú autokrati a demagógovia. Fukuyamove myšlienky sa dnes javia ako naivné – ale pomohli samozrejme udržať neoliberálnu ekonomickú doktrínu.
„Dnes je LIBERALIZMUS, s vierou v prosperitu dosiahnutú neregulovaným trhom „na kvapačkách“, mieni Stiglitz.
A tak to má byť!
Súbežný prepad dôvery v neoliberalizmus a v demokraciu, nie je náhodný. Neoliberalizmus totiž štyridsať rokov demokraciu „podkopával“. Neoliberálna forma globalizácie viedla podľa Stiglitza k tomu, že jednotlivci i celé spoločnosti prestali mať možnosť kontrolovať svoje osudy
Jednotlivci i celé spoločnosti prestali mať možnosť kontrolovať svoje osudy
Stiglitz: „Tak ako to Dani Rodrik z Harvard University tak jasne vysvetlil a ako som to zdokladoval v mojich posledných knihách „Globalisation and Its Discontents Revisited“ a „Ľudia, moc a zisky“.
The form of globalisation prescribed by neoliberalism left individuals and entire societies unable to control an important part of their own destiny, as Dani Rodrik of Harvard University has explained so clearly, and as I argue in my recent books Globalization and Its Discontents Revisited and People, Power, and Profits.
„The effects of capital-market liberalisation were particularly odious: if a leading presidential candidate in an emerging market lost…„: Preklad: Dopady v prípade kapitálovej trhovej liberalizácie boli obzvlášť odporné: v prípade, že bol v rozvíjajúcej sa krajine zvolený kandidát, ktorý bol s Wall Street „na nože“, banky stiahli z takej krajiny financie. A voliči boli postavení pred ťažkú voľbu: vzdať sa Wall Streetu, alebo čeliť finančnej kríze. To ako keby Wall Street mal viac politickej moci ako občania tých krajín. Ale aj v bohatých krajinách občania počúvali, že nemôžu očakávať politické kroky, ktoré by chceli urobiť – napríklad sociálnu ochranu alebo progresívne zdanenie, pretože by vraj ich krajina „stratila konkurencieschopnosť“.
„Recepty vraj boli postavené na vedeckom ekonomickom modeli, ktorému sa slepo muselo veriť„:
„Elity v chudobných, ale aj bohatých krajinách sľubovali rýchlejší ekonomický rast a „prekvapkávanie“ výhod z toho (trickle-down effect). A aby k tomu došlo, pracovníci mali prijať nižšie mzdy a všetci občania potom vládne škrty. Tvrdilo sa, že tieto „recepty“ sú postavené na vedeckom ekonomickom modeli.“
„Ale namiesto „prekvapkávania“ výhod došlo iba ku vzlínaniu. Bohatstvo smerovalo HORE.“
„Ako ale môžu nižšie mzdy a škrty vo verejných výdajoch viesť k vyššej životnej úrovni? „Občania majú dôvod cítiť sa byť oklamaní!“ mieni ďalej Stiglitz.„
„Teraz sme svedkami politických dôsledkov tohto veľkého klamu: nedôvery v elity, v ekonomickú „vedu“ i v politický systém, ktorý bol skorumpovaný peniazmi. „
„Napriek pomenovaniu nebola éra neoliberálna liberálnou. Nakázala ľuďom ORTODOXIU, ktorej strážcovia boli veľmi netolerantní k „disentu“. Ekonómi iných názorov sa stávali kacírmi, ktorých bolo treba umlčať a izolovať. Neoliberalizmus mal iba máločo spoločného s „otvorenou spoločnosťou“(Open Society) filozofa Karla Poppera.“
a moja poznámka: U nás doplatili na netoleranciu všetci národohospodári, národohospodárstvo bolo zlikvidované ako predmet výuky na ekonomických univerzitách i pozmeňované na slaboduchý marketing a publicistické zručnosti vyučované ako „národohospodárstvo“, za disidentov boli považované také kapacity ako profesor J.Husár, Ing.Marian Vitkovič, stovky ekonómov, ktorí neuverili v neviditeľnú ruku trhu na Slovensku.
A keď k nej došlo, vyzeralo to, ako keby prišla „tisícročná voda“, teda šialená udalosť, ktorú predsa žiadny model nemohol predpovedať.
„Nowhere was this intolerance greater than in macroeconomics, where the prevailing models ruled out the possibility of a crisis like the one we experienced in 2008. „ Obzvlášť silná netolerancia panovala podľa Stiglitza v oblasti makroekonómie, kde sa verilo v nemožnosť krízy, akú sme zažili v roku 2008.
„Stúpenci voľného trhu stále odmietajú prijať zodpovednosť za to, že ich viera prehĺbila ekonomickú krízu. Ich teória stále prežíva a snaží sa tak ptolemaiovsky prispôsobiť faktom“. „Zlé myšlienky, ak sa etablujú, umierajú pomaly“ píše Stiglitz.
„Neoliberalizmus doslova ukončí existenciu našej civilizácie. Ak sme si v súvislosti s krízou v roku 2008 odmietali pripustiť, že neregulovaný trh nefunguje, tak v súvislosti s klimatickou krízou by sme to mali pripustiť“, ďalej apeluje ekonóm.
„Demagógovia, ktorí nás obracajú proti vede a tolerancii beh vecí ešte zhoršia.“
„Dejiny musíme obrodiť“, píše v závere Stiglitz, „musíme sa vrátiť k osvietenectvu a znova si vážiť hodnoty, akými sú sloboda, rešpekt k vedomostiam a k demokracii.“
Prameň ešte raz: Joseph E Stiglitz is a Nobel laureate in economics, university professor at Columbia University and chief economist at the Roosevelt Institute. prameň Ⓒ Project Syndicatehlboká vďaka za myšlienky, ktoré obohatili náš Spolok. Článok bol zverejnený na webstránke Narodohospodari SK, ktorá bola „zmazaná“ v polovici augusta 2020.
Súčasný dodatočný záver platný koncom roka 2020
Neoliberalizmus vplyvom pandémie koronakrízy úplne krachol. Neviditeľná ruka trhu už neexistuje a jej zvyšky, ale podstatné rezíduá – nevyjasnenosť a zahmlenosť vlastníctva globálnej ekonomiky, bude musieť byť rýchlo odhalená a kontrolovateľná. Dôjde aj na „daňové raje“ a na netransparentné “ akcie na doručiteľa“ rovnako ako na „schránkové firmy“ a utajené vlastníctva.
Príkladom nemohúcnosti neoliberalizmu a neschopnosti riešiť politickú i hospodársku situáciu na Slovensku je práve politická strana „Sloboda a Solidarita“. Navrhované riešenia len vnášajú další chaos a neistoty do už i tak chaotického riadenia slovenskej spoločnosti ľudovo-populistickým premiérom Matovičom. Mnohé oblasti trhu a ekonomiky sú v agónii. Jediné, čo môže „malú slovenskú dušu“ utešiť je, že takto to vyzerá po celom svete. A mnohí donedávna veľmi neoliberálni politici dnes pôsobia neschopne a sú zahnaní do opatrení, ktoré sú v priamom rozpore s ich ideovým vybavením – musia dotovať, pomáhať podnikateľským subjektom, sanovať firmy a podniky, musia tvoriť a podieľajú sa na opatreniach, ktoré sú priamo v rozpore s tým, čo hlásali pred rokom 2020. Taký ekonóm Sulík musí mať z toho blen v krku.
Riešenia sú akoby v nedohľadne. Buď nastane zvrhnutie sa vlád v totalitné diktatúry a politický boj o moc sa premení v „horúcu vojnu“ v každej krajine (predobraz už bol vo voľbách v USA), alebo “ sa vyvetrá“, po hroznom roku 2020 príde oslobodzujúca jar 2021 a ľudia precitnú, že toto už všetko nechcú. Chaos dokáže prekonať iba tá hospodárska a sociálna sila, ktorá sa vráti ku koreňom ekonomiky: k národnému hospodáreniu vlastných zdrojov a ku blahobytu vlastného obyvateľstva
Ing.Peter Zajac-Vanka, predseda Spolku národohospodárov Slovenska, 26.11.2020
Najnovšie komentáre