Ekonomická esej predsedu Spolku národohospodárov Slovenska k 17.novembru 1989 pri príležitosti 31.výročia
Úvod k téme o stave národného hospodárstva v ĆSSR v roku 1989
Ako to bolo s krízou socialistického ekonomického modelu u nás v roku 1989?
Západné hospodárske embargo voči COCOM bolo zrušené až po roku 1989
Kríza byrokratického systému riadenia socialistickej spoločnosti – to bola politická kríza, nie ekonomická
Úvod k téme o stave národného hospodárstva v ČSSR v roku 1989
V jednej zo statí som sa venoval súčasnej globálnej ekonomickej kríze a možnostiam, aké máme na jej riešenie v Slovenskej republike. Tvrdil som, že kríza je proces a nie je to choroba. Že všetci sa dnes snažia hľadať liek na ekonomickú krízu, ktorá zasiahla svet koncom prvej dekády 21.storočia. V masmédiách prepukol pohon na „elixír zdravia“ a finanční experti i ekonomickí analytici sa predbiehajú v názoroch, ako „vyliečiť“ globálnu ekonomiku.
Vtedy som vyjadril myšlienku, že môžeme obstáť v dejinách tak, že i v turbulentných časoch dokážeme zostať sami sebou a pomocou vlastných skúseností a invencie preplávame cez krízové „vlny tsunami“ do nových ekonomických a spoločenských vôd bez toho, aby sme sa vracali k politickému sentimentu reálneho socializmu či aby sme zaostali v zúfalom závoze periférie trhovej ekonomiky globálneho kapitalizmu. Vtedy som ešte nekonštatoval čo musím teraz: že sme v roku 1989 nastúpili na vlak idúci po slepej koľaji.
Mojim zámerom v tejto eseji je okrem iného poukázať, že k posudzovaniu krízových javov v ekonomike je potrebné prizvať aj iných ekonómov, nielen tých z finančného sveta. Dôležité je získať pohľad národohospodárov, ktorí pracujú aj s materiálovými a organizačnými aspektami ekonomiky, takisto ako dôležitý je pohľad z obchodného aspektu, pracujúceho s konjunkturálnou situáciou a podmienkami uskutočňovania trhovej výmeny. Žiaľ, o tzv.kríze socialistického ekonomického systému Československa hovorili hlavne finanční „odborníci“ Západu a ich následovníci od nás, ale čo je zaujímavé, aj tvrdí politickí predstavitelia komunistickej ľavice po roku 1989, ktorí tak zakrývali vlastnú neschopnosť pokračovať v národohospodárskom rozvoji Československa. Tí totiž spolu s“ hviezdami politiky“ deväťdesiatych rokov často tvrdili, že aj socialistická ekonomika v roku1989 bola v hlbokej kríze. Nad tým sa zamyslime.
A ako to bolo s krízou socialistického ekonomického modelu u nás v roku 1989?
Často počúvam, že socializmus v Československu zahynul v ekonomickom krízovom stave v roku 1989. Odborne nesúhlasím. Socializmus zahynul na neschopnosť komunistickej strany hľadať cestu v zmenených geopolitických podmienkach k zachovaniu národného hospodárstva a k rozvinutiu princípov socialistickej spoločnosti v demokratizácii politického života.
Odvolávam sa na autorov ekonomických statí a vyjadrení vtedajších hospodárskych predstaviteľov. František Nevařil vo svojej stati Velká loupež aneb bourání státu (2013) zverejňuje neuveriteľný fakt, že ČSSR vlastnila vo finančnom vyjadrení len vo výrobnom investičnom majetku 5,178 bilióna Kčs (tj.takmer 5 biliónov, čo je 5 tisíc miliárd Kčs). To boli len základné výrobné prostriedky zásoby vo výrobe. Takisto Ivan Knotek, bývalý predseda vlády Slovenskej socialistickej republiky potvrdzuje, že objem hmotného investičného majetku ČSSR, teda tých základných prostriedkov v účtovníctve podnikov vlastnených štátom, bol vyše 4 bilióny Kčs, na Slovensku to bolo 1,564 bilióna Kčs. Dnes sú to neuveriteľné čísla, nech by to súčasní finančníci prepočítavali akýmikoľvek prepočítavacími kurzami k Euru.
Ale ja sa pamätám na to, že ak to budeme definovať pojmami trhovej ekonomiky, práve prebiehala „konjunktúra“ ekonomiky z hľadiska rastu investícií do infraštruktúry bývania (nielen výstavba bytov, ale predovšetkým spotreba výrobkov a služieb zariadenia bytov, vybavenia domácností), konjunktúra priemyslu spotrebných tovarov ( od zábavnej elektroniky cez autá, motorky, bicykle po potreby pre záhradkárov, domácich majstrov, potreby pre deti, textilné výrobky) až potravinárskeho priemyslu a agrokomplexu (sortimentné rozširovanie potravín, inovácie, skvalitnenie agroprodukcie, nové obaly a nové chute). Konkurovali nám v RVHP predovšetkým maďarské potravinárske výrobky a kozmetika, alebo východonemecké detské oblečenia a topánky.
Ak sa opäť vyjadrím pojmami trhovej ekonomiky a finančného riadenia, československá socialistická ekonomika bola „prehriata“ investovaním do odborov v stave konjunktúry, ako aj do infraštruktúry tak ako ju dnes chápeme
( verejná doprava, dopravné a telekomunikačné siete, občianska vybavenosť), ale podľa pojmov centrálne plánovanej ekonomiky to bol „deficitný“ stav vzhľadom k stavu štátneho rozpočtu, ktorý sa snažil pracovať dnes pre nás nemysliteľným spôsobom, dodržujúcim zásadu v každej chvíli vyrovnaného, plánovite vybilancovaného rozpočtu bez dlžôb.
Vonkajšia zadĺženosť čs.ekonomiky bola zanedbateľná – neuveriteľné! Ak boli zadĺžené podniky, išlo o krátkodobé úvery komerčného charakteru v importe splatné v bežnom finančnom roku. Naopak, čs.ekonomika bola finančným veriteľom, a to nielen kvôli exportu do rozvojových krajín tzv.tretieho sveta,, ale i v rámci susedných a rozvojových krajín RVHP, dokonca nám dlžil i Sovietsky Zväz. Išli sme inou cestou ako Maďarsko, ktoré sa zadlžovalo kvôli výrobe spotrebného tovaru a potravín. Vnútorná zadĺženosť sa týkala rozpracovanosti investícií v priemysle a príliš široké štrukturálne rozpätie priemyselnej výroby, kde sa nedarilo dokončovať včas investičné akcie a preto sa oneskorovala návratnosť vložených finančných prostriedkov. Stále sa to však týkalo celospoločenského vlastníctva, nie zadlžovaniu voči iným ako štátnym subjektom v rámci štátneho rozpočtu a štátnej banky. Vnútorná zadĺženosť v ČSSR predstavovala ku koncu roka 1989 celkovo 28 miliárd Kčs.
Štátne financie teda boli vyrovnané, verejné financie plánované a vybilancované ( a preto vždy s napätím v používaných zdrojoch), ekonomika prehriata konjunktúrou.Posledným údajom o vyrovnanom štátnom rozpočte ČSSR bol zákon o štátnom rozpočte č.195/1988 na rok 1989, kde boli definované príjmy úhrnne na rok 1989 vo výške 223 640 800 tisíc Kčs a výdaje vo výške 223 640 800 tisíc Kčs. Ak ste si dobre všimli, rozpočet bol vyrovnaný a píše sa o sume na úrovni 223,6 miliárd Kčs.
a ešte tu bol pre nás dnes neuveriteľný fenomén: vysoké úspory obyvateľstva v bankách a mimo bankového sektoru ( teda hromadenie hotovosti mimo finančného obehu).
Možno to bolo podnetom pre skreslené videnie „krízy“ tam kde nebola. Štát by bol veľmi rád využil tieto akumulované finančné zdroje na podporu investícií, nakoniec banky (štátne sporiteľne, poisťovne a živnostenské banky) boli štátnymi ustanovizňami a mohli v duchu zákona o finančných rezervách využiť tieto voľné finančné prostriedky. Lenže zásady centrálne plánovanej ekonomiky a spoločenského vlastníctva nedovoľovali vydávať štátne cenné papiere súkromným osobám, resp. vytvoriť úverové nástroje na použitie voľných úspor obyvateľstva investičným spôsobom. V štátnom vlastníctve neexistovala možnosť, aby pracujúci boli „vlastníkmi“ v zmysle podieľnikov na vlastníctve, pretože neexistovalo finančné a kapitálové podielnictvo na majetku. Aj v podnikoch zahraničného obchodu, ktoré navonok pôsobili ako akciové spoločnosti, bol akcionárom stopercentne štát, i keď formálne vlastnili podiely rôzne iné výrobné podniky. Aj napriek existujúcej družstevnej forme vlastníctva, ktoré bolo formálne podielové, neboli vytvorené modifikované finančné investičné stimuly tak, aby bolo možné finančné úspory súkromných osôb ( tj.členov družstva) využiť v investičnom procese. Toto sú možno tie aspekty, kvôli ktorým to môžu dnes považovať niektorí za „krízu ekonomiky“. Lenže princíp spoločenského vlastníctva výrobných prostriedkov socialistickej ekonomiky nedovoľoval rozvoj týmto smerom.
Voľné finančné úspory obyvateľstva však vyvolávali vysoký dopyt v spotrebe obyvateľstva, ktorý existujúca ponuka domácich ale i importovaných tovarov ( a služieb, predovšetkým v oblasti pasívneho cestovného ruchu a kultúry) nedokázala uspokojiť. Znie to neuveriteľne, ale trh existoval, s výnimkou prídelového systému zavedeného v povojnovom období v rokoch 1945-1947 a krátko po roku 1948 v určitých tovaroch do roku 1953, a to bez prerušenia počas trvania celého obdobia socializmu – nik trh nezrušil. Fronty zákazníkov v obchodoch a takzvaný úzkoprofilový tovar boli predovšetkým výsledkom subjektívnych chýb v sortimentnom plánovaní zásobovania a často i výsledkom toho, že zákazníci sa radšej postavili do radu na kvalitnejší a sortimentne inovovaný tovar než na dosiahnutý štandard ( sem ako príklad patria i povestné „rady na banány“ – ovocie, na ktoré sa stálo i keď vedľa boli lacné a dostupné jablká, hrušky, slivky a ostatné domáce ovocie).
Všeobecne tak vznikala nevyrovnanosť v tlaku spotrebiteľského dopytu s možnosťami ponuky z domácej produkcie i importu. Žeby toto bola tá kríza? Isteže, z hľadiska cieľa socialistickej ekonomiky, a to neustáleho rastu uspokojovania životných potrieb obyvateľstva, to bol jav chronického napätia a nedostatku – tzv.úzkoprofilovej ekonomiky.
Ako to ale skutočne fungovalo? Tu bol rozpor medzi byrokraticky centrálne plánovanou ekonomikou a medzi akoby „živelne“ sa rozvíjajúcim trhom spotrebného tovaru a služieb, založenom na vybilancovanej ponuke a dopytu podliehajúceho módnym trendom spotreby.
Ak napríklad v objeme spotreby mäsa a mlieka boli údaje o produkcii a spotrebe celkovo vyrovnané a pri porovnaní s obdobne veľkou ekonomikou „vyspelej kapitalistickej krajiny“ dokonca boli lepšie, v sortimentnom členení bol stav skoro permanentne „nevyhovujúci“, trh sa dopĺňal zvyšovaním importov a investície do inovácií a sortimentného rozčleňovania meškali oproti skutočnému dopytu. Nebolo to však len vinou byrokratického plánovania, ale aj nutnosťou dodržiavať devízový režim chrániaci pevne stanovený kurz koruny československej od výkyvov svetových finančných trhov. Pre importéra dopytovaného sortimentu povedzme v hydinovom mäse nebol problém naplánovať a zakontrahovať na trh daný sortiment v reálnom čase, problémom však bolo uvoľnenie devíz (predaj dolárov, mariek, tzv. tvrdých mien) na tento nákup, resp. “vyrobenie“ devíz príslušným rezortom. I tu sa hľadali a nachádzali cesty – rezort potravinárstva povedzme exportoval čerstvú hydinu a za utŕžené devízy mohol importér (spravidla podnik zahraničného obchodu) nakúpiť požadovaný sortiment ( povedzme jemné kačacie paštéty francúzske na vianočný trh). Je samozrejmé, že v týchto prípadoch musela ponuka vždy zaostávať za dopytom, i keď niekedy iba o pár mesiacov, či o špecifické sortimentné požiadavky.
A často sa riešenie následne hľadalo vytvorením výrobnej kooperácie s príslušným výrobcom v zahraničí, alebo nákupom investície umožňujúcu pomocou domácej produkcie pokrývať požiadavky po danom sortimente.
Problémom bolo, že takto sa namiesto zdravej neustálej reštrukturalizácie výroby dosahovala pomerne chaotická štruktúra inovácií a čs.ekonomika okrem centrálne riadenej šírky svojho výrobného portfolia získala veľmi širokú výrobkovú výrobnú základňu spotrebného tovaru bez hlbších inovácií, ktoré by predbiehali trendy v spotrebe. Popritom sa vytvorila pomerne široká výskumno-vývojová základňa, ktorá sa „doťahovala“ na trhové inovácie vo svete.
Západné hospodárske embargo voči krajinám COCOM bolo zrušené až po roku 1989
Nie vždy to bolo „vinou socializmu“, že v inováciách a investíciách sme v tomto smere zaostávali. Štátne podniky čs. i ostatných socialistických krajín mali povesť spoľahlivého plátcu a kooperačného partnera.
Ale pod politickým vplyvom NATO boli „západné“ spoločnosti, ktoré inak vždy vyznávali slobodu obchodovania:
jednoducho nesmeli a pod hrozbou finančných sankcií nemohli predávať do krajín RVHP moderné technológie, inovácie, pretože v NATO existovala smernica o ekonomickom embargu určitých surovín, technológii, inovácii a tovarov „komunistickým krajinám“ COCOM (Countries of Comunistic Commonwealth) a toto embargo bolo zrušené až po rozpustení Varšavskej zmluvy v roku 1990.
Táto ideologická bariéra bránila rozvoju obchodu predovšetkým s novinkami a inováciami a nútila napríklad kvôli šírke priemyselnej produkcie čs.ekonomiku investovať obrovské zdroje do vedecko-výskumnej a vývojovej základne, ktorá však často „vynaliezala už vynalezené“ iba preto, lebo po komerčnej stránke k tomu prístup nebol. Známa je aféra firmy Toshiba, ktorá bola sankcionovaná za dodávku už hotových videorekordérov na sovietsky trh, pretože sa tým ohrozila bezpečnosť krajín NATO ( čo ak vedci z východu rozoberú videohlavicu a naučia sa ju aplikovať na vojenské účely). Spolupráca čs.Tesly-Spotrebnej elektroniky a firmy Philips na výrobe videorekordérov napríklad začala až po uvoľňovaní systému VHS v roku 1988, teda už to nebola technická novinka.
Osobné finančné úspory obyvateľstva takto pri nemožnosti využiť ich pri dlhodobých investíciách boli spotrebúvané krátkodobými nákupmi nedostatkového sortimentu a krátkodobými neštrukturovanými investíciami do produkcie priemyslu spotrebného tovaru, čomu dnešní kritici socializmu hovoria, že „sme prejedali“ budúcnosť. Bola to vnútená hra, odhaľujúca falošnosť „slobodného trhu“ na jednej strane a neschopnosť byrokratického aparátu riadiaceho čs. soc. ekonomiku pružne ekonomickými nástrojmi vyriešiť túto situáciu.
Neustále napätie v zdrojoch v priemyselných odvetviach ( ťažké strojárstvo, hutníctvo, výroba energií, stavebníctvo, ťažobný priemysel, metalurgia), v doprave, v zbrojárstve, v agropriemysle, bolo vyvolávané ambíciami rastu, nie útlmom ekonomiky.
Dnes by mnohé sprivatizované a súkromne vlastnené výroby závideli v období dnešnej globálnej ekonomickej krízy tú možnosť neustáleho rastu produkcie a tlaku na zavádzanie nových technológií, čo bolo vtedy stresujúce a videné očami súčasných analytikov „direktívne riadenie“.
Rozhodne teda nešlo o krízu spotreby, či výroby, či financií. Dnešnými slovami išlo o rast sprevádzaný chronickým napätím v zdrojoch a o nepretržitú konjunktúru, ktorú dne môžeme iba závidieť.
Kríza byrokratického systému riadenia socialistickej spoločnosti – to bola politická kríza, nie ekonomická
Ak už chceme hľadať krízu v tom čase, hľadajme:
Krízou byrokratického systému riadenia ekonomiky možno nazvať ten proces, ktorý sa začal v období po roku 1988. Už sa nedalo všetko centrálne plánovať. Bolo potrebné preniesť zodpovednosť na podniky. Začalo to premenou národných podnikov na štátne, ktoré tým dostávali väčšiu plánovaciu samostatnosť a možnosti organizovať si svoje dodávateľsko-odberateľské vzťahy samostatne a pružnejšie. Rušili sa veľké rezortne monopolné výrobno-hospodárske jednotky a uvoľnili sa možnosti budovať horizontálne i vertikálne produkčné a obchodné vzťahy, ktoré mohli prekračovať nielen hranice jednotlivých rezortov, ale i hranice ekonomiky štátu. Boli uvoľnené možnosti medzinárodnej výrobnej i vedecko-technickej kooperácie, postupne nielen v rubľovej oblasti krajín Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP), ale aj v devízovej oblasti s krajinami Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS), otvárali sa možnosti budovania spoločných podnikov a združení nad rámec RVHP.
Predovšetkým v Československu sa upevnil a rozvinul do obchodno-priemyselnej podoby pôvodne družstevný sektor, mnohé jednotné roľnícke družstvá (JRD) prosperovali, rozvíjali sa do iných výrobných odborov a formou tzv.pridruženej výroby vstupovali na trh spotrebných tovarov i priemyselnej produkcie. Formálne stávali agrokombinátmi, pričom ich vzorom aj v takzvanom podnikaní za socializmu bol agrokomplex JZD Agrokombinát Slušovice, bývalé zaostalé JZD Slušovice, ktoré za len posledných 10 rokov svojej existencie zdesaťnásobilo svoje ekonomické zdroje. Práve „nežná revolúcia“ prerušila polemiku o možnostiach rastu agrokombinátov a ich pôsobenia v socialistickej ekonomike a reakčne politicky zničila ich ekonomické pôsobenie likvidáciou JZD AK Slušovice, „prvého socialistického podnikateľského podniku“, alebo „kapitalistického podniku v lone socialistickej ekonomiky“. Prečo?
Vedecko-výskumné ústavy a podniky si vytvárali samostatné medzinárodné vzťahy smerujúce k budúcej hospodárskej a obchodnej spolupráci. Okrem termínu podnik a podnikanie sa znovuobjavil pojem marketing, obnovil sa pojem služba zákazníkoví. Objavovali sa nové trendy v ekonomike, ktorá prosperovala a úzke hranice byrokratickej plánovacej mašinérie prekračovala vynaliezavými a vpred vedúcimi praktikami.
Áno, bola to kríza byrokraticky riadeného centrálne plánovaného socializmu, ale nebola to v žiadnom prípade kríza čs.ekonomiky a socialistickej ekonomiky reálne fungujúcej v Československu, ktorá zažívala počas neustáleho rastu a konjunktúry prerod. Štrukturálne problémy ekonomiky, ako ich vykladal Valtr Komárek, ale aj národohospodári, boli skôr dôkazom, že sa národné hospodárstvo Československa snaží preorientovať s dominancie ťažkého a ťažobného priemyslu na priemysel spracovateľský, ale už s prvkami inovácií, s dôrazom na ľahký a spotrebný priemysel. Poľnohospodárstvo bolo vysoko stabilizovaným prvkom národného hospodárstva a spolu s potravinárstvom vykazovalo v sortimente potravín mierneho pásma sebestačnosť. Ekonomická reforma, vtedy v roku 1989 definovaná ako Prestavba hospodárskeho mechanizmu s termínom začiatku od 1.januára 1990, bola smerovaná na sociálny a ekonomický rozvoj Československa. Nie na nejaké krízové stavy.
Čo sa stalo „deň po…“ v 1989
Je zaujímavé, že takto dobre rozbehnutú ekonomiku politickými krokmi a stratégiou „zbúrania starého“ a „šokovou terapiou“ na obyvateľstvo zlikvidovalo nové politické vedenie Československa na čele s ekonómom Václavom Klausom, i keď ešte na jar 1990 v Kolodějích u Prahy na ekonomickej konferencii zaznievali hlasy, že treba stavať na dosiahnutom a meniť iba politické inštitúcie, nie ekonomické, že treba doplniť iba inštitúty trhovej ekonomiky do existujúcej ekonomiky.
Kríza socialistickej ekonomiky teda nenastala, to bola len jej likvidácia po júni 1990. Zabúdame to najpodstatnejšie, čo odštartovalo úpadok československého národného hospodárstva po 31.decembri 1989: Do funkcie ministra financií (vtedy ešte stále) vlády ČSSR bol nominovaný Ing.Václav Klaus. Prišiel z ekonomického výskumu. Teoretik. Nikdy nepracoval a nepôsobil v hospodárskych funkciách. Postavili ho pred „hotovú vec“: za pár dní zostaviť štátny rozpočet ČSSR. Teda vtedy do vlastníctva štátu patrili všetky priemyselné podniky, celé národné hospodárstvo, okrem družstevného. Nezvládol to. Vyhlásil na rok 1990 rozpočtové provizórium. A to v čase, keď sa likvidoval monopol štátu na zahraničný obchod, devízový monopol bol oslabený, v roku 1990 došlo k devalváciám koruny a nastalo divoké rozkrádanie štátneho majetku. O tom všetkom inokedy.
Pôvodne písané v roku 2013 a teraz doplnené v roku 2020. Doplnenie podtitulu v poslednom odstavci pre lepšie pochopenie bolo uskutočnené 11.11.2020
Najnovšie komentáre