„Máme povinnosť hospodára pracovať na svojom a prežiť – dlžíme to našim pokoleniam predkov a sme povinní našu vlasť a naše hospodárstvo udržať a zveľaďovať. Našu vlasť a hospodárenie v nej obyvatelia Slovenska, slovenský ľud vždy ako štafetu znova a znova zveľaďovali napriek všetkým vojnám, porobeniam a politickým zradám.Od 6.storočia n.l. sme nezabudli svoj jazyk a svoje zvyky a hospodárili sme tu, na Slovensku. Je potrebné hospodáriť a rozvíjať národné hospodárstvo Slovenska
tak, aby sme boli šťastní, prekvitali a rozvíjali sa ďalšie storočia, a to bez ohľadu na svetové dejiny. Máme túto povinnosť voči predkom i generáciám potomkov.“ Ing.Peter Zajac-Vanka z knihy Ekonomika po kapitalizme, vyd.2017
Príhovor autora: Budem pracovať s tým, že tri predchádzajúce články tu na webstránke ste si prečítali. Osobne som si myslel, že v tej situácii, v akej sa Slovensko ocitlo v roku 2024, zákonite musí prísť k zlomu v nazeraní na našu socialistickú minulosť. Veď stačí porovnávať parametre každodenného života obyvateľov Slovenska, toho ľudu, ktorý označujú v angloamerickej terminológii „common nation“, ale pojem „obyčajní ľudia“ sa v SR politicky znemožnil. Ak štatisticky „odrátate“ par desiatok tisíc občanov z vrstvy „tých horných desaťtisíc“ v bohatstve, ak štatisticky vezmete do úvahy, že každý narodený občan Slovenska žijúci za hranicami Slovenskej republiky dlhšie ako jeden rok je de facto emigrant (i keď sa môže vrátiť ak na to má…), ten medián obyvateľov a spodné limity štatistiky preukázateľne na kritériách života dokazujú ( nie podľa technologických či konzumných ukazovateľov, pri ktorých nevieme, ako by sa to vývojom socializmu vyvíjalo), že drvivá väčšina občanov Slovenskej republiky je dnes na tom horšie ako za socializmu v poslednej dekáde socializmu, tj. v rokoch 1979 – 1989. A to je – tragické…
V tej situácii, v akej sa Slovensko ocitlo v roku 2024, zákonite musí prísť k zlomu v nazeraní na našu socialistickú minulosť. A že ľudia začnú uvažovať, či nebude treba popracovať a vytvoriť socializmus na Slovensku aspoň v ekonomike a sociálnej oblasti aj v budúcnosti.
Myslel som si však, že zlom v myslení a nazeraní na socializmus nastane až po 35.výročí prevratu, teda oficiálne po 35.výročí Nežnej revolúcie z novembra 1989. Nečakal som, že až tak drsne vstúpi ako „čierna labuť“ do deja takmer smrteľný atentát na premiéra demokraticky zvolenej vlády Slovenskej republiky a teda na jedného z najvyšších ústavných činiteľov, predsedu najsilnejšej politickej strany v SR, na doktora práv Roberta Fica.
Deň 15.máj 2024 otriasol slovenskou spoločnosťou nielen tým, že dokázal, že „nič nie je nemožné“, ale aj tým, že ľudia vo veku nad 40 rokov, teda už vnímajúci spoločnosť socialistickú v minulosti, si uvedomili zrazu, v čom to naozaj žijú.
Tento atentát uprostred demokracie a bezpečnostných i politických štruktúr Európskej Únie otriasol všetkými, áno, aj odporcami premiéra Fica. Je to ako útok vojenskej sily uprostred mieru, pretože „veď v demokracii sa to stať nemôže“ a my, staršie generácie prizvukujeme, že sa to stalo V TOM NAŠOM KAPITALIZME, v kapitalizme, pred ktorým sme boli varovaní kedysi našimi dedami i otcami. A to si ešte len odniesol jeden človek, aj keď „čierna labuť“ pripomenula, že ak nič nie je nemožné, zajtra možno budú v tej našej demokracii a v tom ekonomickom kapitalizme naši muži umierať vo vojne a možno i Slovensko bude krvácať, ak nezhynie odrazu v atómovej vojne… A DOSŤ! Čosi sa v nás prebudilo -ako keď dostanete riadnu facku..
Ak teda „nič nie je nemožné“, tak ľudia medzi sebou hovoria a začínajú si pripomínať, ako to bolo teda za socializmu do roku 1990 a pýtajú sa, čo bolo na tom tak zlé, ak štát vlastnil podniky, odkiaľ celý kladný hospodársky výsledok išiel na financovanie sociálnych, zdravotných, vzdelávacích, kultúrnych a ďalších potrieb zo štátneho rozpočtu. A čo bolo na tom zlé, ak ceny boli všade v štáte rovnaké a stále. A čo bolo na tom zlé, ak sme mali vďaka RVHP stále odbytištia našich tovarov, celého spracovateľského priemyslu a v domácnostiach dlhodobo rovnaké ceny, ktoré sa neodvodzovali od pohybu svetových cien na burzách, ale od cenových kalkulácií schvaľovaných štátom, ergo plánovanými cenami. A čo bolo na tom zlé, ak tu bol 44 rokov od skončenia vojny trvalý mier a ak bola naša verejná bezpečnosť zaručená …
Pýtať sa nestačí, treba zapracovať na budúcnosti: A my hovoríme: Zapracovať na socializme pre Slovensko v 21.storočí
V článku na webe https://spolok-narodohospodarov.sk/2024/05/28/slovensky-socializmus-20-storocia-a-vraj-nemozne/ bolo rozpísané, aký teda bol skutočný socializmus v histórii Slovenska. v článku na webe https://spolok-narodohospodarov.sk/2024/05/24/nic-nie-je-nemozne-slovensko-21-storocie-a-socializmus/ bolo rozpísané, aké máme skutočné možnosti rozvíjať socializmus modernými nástrojmi a formami, ktoré sú totožné s aj filozofiou západných mysliteľov pre nás v 21.storočí. Čo chýba, to je silný organizačný impulz, ktorý bude celý ten mechanizmus spoločenského a ekonomického rozvoja organizovať a riadiť. Pretože to nebude rozhodne žiadna živelná záležitosť, budeme musieť pracovať a riadiť vytvorenie socializmu na Slovensku a vyvarovať sa chýb, ktoré tu boli v minulosti. A samozrejme prihliadať a vnímať geopolitické tlaky a konflikty okolo našej malej spoločnosti a krajiny. Ale –…
…nič nie je nemožné! Ani socializmus v 21.storočí na Slovensku
Pravdepodobne dôjde ku sklamaniu romantických politológov a ľavicových romantikov, že by sa mohla opakovať nejaká forma násilnej ba ozbrojenej revolúcie, alebo že by k nám niekto importoval revolúciu spoza hraníc.
Predovšetkým pretože „sa vyparili nositelia“ myšlienky ozbrojenej revolúcie a politická avantgarda, ktorá sa opierala o masovosť proletariátu a neskutočnú chudobu más…dnes je situácia iná – proletári sú „prekarizovaní“( teda rozpustení a rozomletí) a chudoba sa stala veľmi relatívizovaným pojmom, kde môže byť chudobný aj dôchodca s minimálnym dôchodkom, aj bezdomovec, aj ľudia v rómskych osadách, ale aj obyvateľ Slovenska bez práce či bez perspektív v mladom veku. Ani stúpenci marxizmu-leninizmu si nevedia poradiť s tým, kam zmizol proletariát a prečo sa masy ani v chudobe a príkorí nedokážu organizovať. Spoločnosť aj u nás sa zmenila…
Ku knihe Ekonomika po kapitalizme https://narodohospodari.sk/ekonomika-po-kapitalizme-kniha-v-pdf/ som v apríli 2024 doplnil: 1.Nestačí iba, aby nastala tzv.zmena zdola a ľudia si sami vytvárali „družstvá“, teda samosprávne zamestnanecké podniky na základe participácie so vzťahom zamestnanec = vlastník. Pretože v súčasnej globálnej i domácej situácii obsadenosti, ba až kolonizovania ekonomiky, napr. tej slovenskej sú a budú tieto hospodárske subjekty veľmi slabé a ich ojedinelé výhonky sú dnes skôr určené pre dosahovanie vlastných cieľov sebestačnosti v komunite (napr. výroba potravín, pestovanie nejakých plodín, spracovanie niečoho pre svoju komunitu a pod.) a nepresiahnu hranicu obce. Vlastne z praxe vidno, že sa toho chytili ľudia už v existujúcich občianskych združeniach. A správne. Ale – to nestačí pre celkovú premenu hospodárstva …
Po 2. Musí prísť súčasne „zmena zhora“, tj. politicky cez zákonodarný zbor republiky a cez vládne opatrenia. K tomu musí byť ľudom republiky zvolená vhodná politická konštelácia, ktorá bude rozumieť národnému hospodárstvu, alebo bude už potrebovať krízovo uskutočňovať záchranné práce pre hospodárstvo krajiny. Myslím tým, musí prijať konsenzus o nutnom znárodnení, o nutnej potravinovej sebestačnosti, o zdanení zahraničných investorov, o podpore vytvárania štátnych, či národných podnikov ako ekonomických zdrojov republiky.
Po 3. republika musí mať šikovnú diplomaciu a prezidenta, ktorý dokáže v geopolitickom chaose vyhľadávať príležitosti pre hospodárske uplatnenie vlastných štátnych podnikov a budú schopní rozvíjať obchodné kontakty na všetky trhy so svete tak, aby mohli hospodárske zdroje obnoveného národného hospodárstva získavať na trhoch čo potrebujú skutočne a predať svoju vlastnú produkciu, nie produkciu cudzích zahraničných investorov. To bude mimoriadne ťažké.
Poznámka ku štúdiu knihy: Nejde o revolúciu: Ide o obrat politiky a hospodárstva dovnútra s tým, že chceme zabezpečiť pre Slovensko blahobyt
Čo teda chceme od socializmu pre Slovensko v 21.storočí?
Úplne základným je, aby na Slovensku prežila a ďalej sa rozvíjala päťmiliónová spoločnosť Slovákov a občanov Slovenska a iných národností vo vlastnom národohospodárskom celku, ktorý zabezpečí výživu, ďalší rast populácie a blahobyt pre občanov Slovenska, aby sme žili v dominantnej a historicky overenej kultúre a v prostredí, ktoré bude plné lesov, lúk, hôr, polí, pastvín a riek i vôd, upravených sídel a historických pamiatok, kde sa budú ľudia poznať a kde budú pracovať a mať príjem, ktorý im zabezpečí starostlivosť od narodenia – počas celého života až po dôstojnú a pokojnú starobu. TOTO JE SOCIALIZMUS PRE SLOVENSKO!
Už sme sa históriou mohli poučiť – preto nehľadajme ideológiu a náboženstvo, svetonázory, pomocou ktorých sa znova môžu pokúšať cudzie sily i dobrodruhovia z radu domácich uzurpovať si svoje „jediné pravdy“ a presviedčať nás, že NIET INEJ ALTERNATÍVY.
Kto by predsa nechcel žiť v blahobyte, kto by nechcel vyjsť na prah svojho domu a bytu a povedať si, že toto všetko tu po ulici a v našom meste i obci patrí nám, nám všetkým a môžem sa tu slobodne pohybovať a žiť v bezpečí a znášanlivosti.
Kto by nechcel pracovať tak, aby ho práca obohacovala, aby sa v nej našiel a aby robil to, čo si želá robiť a aby ho spolupracovníci uznávali. Plat je potom už len kalkulačná záležitosť odmeny za uznanú prácu.
Kto by nechcel žiť v spoločnosti, kde sa nemusí obávať o budúcnosť, kde zostarnúť nie je tragédia a onemocnieť nie je katastrofa, v spoločnosti, kde sa mladí neobávajú plodiť a vychovávať deti a kde chlapec a dievča nemusia premýšľať, že „najprv kariéra – potom (možno) dieťa, o svatbe ani neuvažovať ( čo ak sa to pokazí).
Ale – neidealizujme si to. Pre začiatok bude úplne stačiť, ak slovenská spoločnosť opäť získa stratenú dôveru, začne veriť vo svoju budúcnosť a bude mať chuť budovať, tvoriť, zanechávať dedičstvo budúcim generáciám viac ako troviť a prehajdákať svoju súčasnosť.
AKO ZAČAŤ?
Už to tu bolo v článkoch písané : zmenu „zdola“ podporovať „zmenou zhora“ a širokým diplomatickým úsilím presvedčiť krajiny a svet, že my sme tu a vieme sa o seba postarať.
A ako vytvoriť socializmus na Slovensku aspoň v ekonomike a sociálnej oblasti pre budúcnosť?
Legislatívne, rozhodne demokratickou cestou pri podpore „zdola“ i „zhora“ a začneme tam, kde socializmus na Slovensku skončil: Zmenou zákonov, ktoré boli prijaté ešte za ČSFR 1.3.1990:
Zákon č.103/90 Z.z. vtedy zmenil hospodársky zákonník a predovšetkým zrovnoprávnil všetky formy vlastníctva
-A tak do dnešného Obchodného zákonníka SR zadefinujeme novú úpravu foriem vlastníctva: Predovšetkým národný podnik a štátny podnik, rozdielnosť zadefinujeme tým, že národný podnik bude zakladaný vládou SR a schvaľovaný zákonodarným zborom ( NR SR) a poprípade sa doplní do ústavného zákona SR ako národný majetok, nescudziteľný -teda nepredajný, z ktorého hospodársky výsledok bude rozdeľovaný do štátneho rozpočtu a verejných financií SR. Na rozdiel od toho, štátny podnik zakladá príslušný rezort – tj.ministerstvo vlády, za účelom zriadenia ekonomického zdroja vlády SR pre rozvoj a vytváranie zisku v danej oblasti podnikania a môže byť súčasťou majetkového spojenia s cudzím alebo súkromným domácim kapitálom vo forme spoločného podnikania (joint/venture) alebo zmluvy o konzorciu a spolupráci aj vo vedeckej, výskumnej a vývojovej oblasti. Majetok štátu bude 100% a v prípade majetkového spojenia musí majetok štátu zostať nad 51% v prípade joint/venture a nad 60% v prípade výskumných, vývojových, vedeckých projektov spolupráce.
-Štány podnik aj národný podnik môžu byť správcované zamestnaneckými samosprávami zmluvne podchytenými štátom a regulované bankovým systémom Slovenskej republiky
Zákon 104/90 Z.z.o akciových spoločnostiach uvoľnil majetok štátu a umožňoval rozpredanie jednotlivých štátnych podnikov premenou na akciové spoločnosti
-Dominantne zrušíme tento zákon, ak ešte nestratil platnosť prijatím Obchodného zákonníka v SR. Ak platí v Obchodnom zákonníku časť o akciových spoločnostiach, zrušíme ich charakter súkromného vlastníctva a pridáme možnosť ich transformácie na štátny podnik, resp.družstevný majetok zamestnaneckej samosprávy. Štátne podniky, nimi vlastnené podniky joint/venture a družstvá ako konzorciá alebo nové spoločné podnikanie si môžu zakladať spolu akciové spoločnosti vlastnené štátom smerom k expanzii do zahraničia (exportné zameranie a medzinárodná kooperácia)
Zákon 105/90 Z.z.o individuálnom podnikaní fyzických osôb legalizoval súkromné podnikanie
-Ak tento zákon nezanikol vznikom Obchodného zákonníka SR, tak v ňom obmedzíme individuálne podnikanie výlučne na živnostenskú oblasť, resp. ak je v Obchodnom zákonníku definovaný takýto vzťah, tak výlučne na živnostenské podnikanie súkromnej fyzickej osoby a/alebo rodinnej firmy vo výlučnom vlastníctva rodiny a s pracovnými vzťahmi výlučne rodinných príslušníkov.
-Táto forma predpokladá zaplnenie „dier“ v hospodárskych činnostiach tam, kde je vhodné mať podnikanie súkromnými osobami alebo malými rodinnými firmami – pohostinstvo, remeslá, poľnohospodárska výroba, potravinárstvo, lokálna doprava, atď.
Zákon 107/90 Z.z. o devízach, ktorý zrovnoprávňoval v medzinárodnom obchodnom styku štátne inštitúcie a súkromných podnikateľov a zrušil tým fakticky výhradný monopol štátu na zahraničný obchod
-Ak tento zákon neprešiel do iným právnych foriem a zákonov, potom ústavným zákonom prijať zásadu rozhodovacej a kontrolnej činnosti Národnej banky Slovenska nad menou používanou v tom čase na Slovensku. Takisto prijať zásadu vytvorenia systému verejných bánk riadených štátom – teda vládou SR, ktoré budú zbierať dane a odvodové príjmy a na základe schvaľovania projektov poskytovať úvery hospodárskym organizáciám. Práva zahraničných bánk budú obmedzené výlučne na možnosť vytvoriť so slovenským bankovým subjektom spoločný podnik (joint/venture) resp. pre podmienky veľkých investícií ad hoc /tj.od prípadu k prípadu) finančné konzorcium. Práva individuálnych osôb nebudú dotknuté týmto opatrením.
Zákon 111/90 Z.z.o štátnom podniku vtedy zbavoval podniky ich závislosti od štátu, podporoval ich nezávislosť a zároveň zabránil tomu, aby riadenie podniku nemohli ovplyvniť zamestnanci, – zákon v celom rozsahu zrušiť ak ešte vôbec prešiel do právnej úpravy SR po roku 1993
Zákon 113/90 Z.z. o hospodárskych stykoch so zahraničím a č.117/90 Z.z.o podniku so zahraničnou majetkovou účasťou otvorili cestu k prílivu zahraničného kapitálu do ekonomiky – ak ešte platí, zrušiť v plnom rozsahu, skontrolovať čo prešlo do zákonov Obchodný zákonník a vyhlášky ministerstva financií SR – a to vzhľadom k tomu, že táto oblasť je riešná inými zákonnými prijatými normami;
-už bolo definované, že sa prijme nový bankový systém pod kontrolou štátu SR a možnosti spoluvlastníctva a podnikania cudzích právnických a fyzických osôb na území SR budú riešené napr. v zákone o štátnom podniku a zmenách u akciových spoločnosti a konzorcia
…týmito krokmi legislatívnymi sme „opravili“ zrušenie socializmu v hospodárstve Slovenskej republiky a otvárame dvere k rozvoju národného hospodárstva založeného na celospoločenskom a kolektívnom až individuálnom vlastníctve smerom k socializmu
No a ešte bude ďalej treba popracovať na legislatíve, už asi ústavnej, kde bude potrebné podchytiť a do ústavy zakotviť sociálne práva tak ako boli za socializmu a prehodnotiť, resp. úplne z Ústavy SR vypustiť „právo na vlastníctvo ako ľudské právo“ (ktoré sa tam dostalo v dôsledku eufórie z „nežnej revolúcie 1989“) a zrušiť zakotvenie „sporenia dôchodcov v II.pilieri dôchodkovej sústavy“, ktoré tam zabetónovali poslanci NR SR v prevažnej väčšine sociálno-demokratickí ( z rokov 2019-2020), pretože v dôchodkovom systéme socializmu nemá miesto súkromný sporiaci účet, navyše obhospodarovaný súkromnými akciovými správcovskými spoločnosťami – je to aj narušenie medzigeneračnej solidarity občanov Slovenskej republiky.
Od začiatku treba zadefinovať do Ústavy Slovenskej republiky, resp.vrátiť späť sociálne práva občanov republiky ako jasný charakteristický profil socializmu
kde sa definujú sociálne práva, teda záruky sociálnych istôt pre každého občana, prístup ku kultúrnemu dedičstvu prostredníctvom vzdelania, možnosť žiť životom civilizovanej bytosti podľa štandardov obvyklých v danej spoločnosti, ako aj garantovaná určitá osobná spotreba do určitého základného rozsahu.
Tieto sociálne práva sú chápané v socializme ako ZÁRUKA SOCIÁLNYCH ISTȎT a sú nadštandardne poskytované pre široké vrstvy obyvateľov socialistického štátu
Nadštandardné a nad rámec tzv. sociálneho štátu propagovaného v demokratických štátoch boli tieto sociálne práva:
právo na prácu vo všetkých moderných formách 21.storočia, ktoré zaručuje vyplácanie osobného príjmu občana SR
právo na bezplatnú lekársku pomoc a zdravotnícku starostlivosť bez výhrad a bez poplatkov
právo na poberanie dôchodku po dovŕšení veku odchodu do dôchodku
právo na bezplatné základné, stredné, odborné a vysokoškolské vzdelanie, prirodzene s právne vymáhateľnou KAUCIOU v prípade odchodu študenta či vyštudovaného do zahraničia
právo na bezplatnú telovýchovu a účasť na športovom živote
právo na bezplatné kultúrne vyžitie a účasť na kultúrnom živote
Uvedomme si, že ak nie je nárok na občianske a politické práva sprevádzaný výslovným uznaním práv sociálnych, nezaručujú tieto práva sami o sebe dôstojný život pre väčšinu populácie štátu.
Ako zabezpečiť na stránke výdajov zo štátneho rozpočtu a z verejných rozpočtov financovanie týchto náročných práv?
Práve zmenou finančných tokov v národnom hospodárstve, v mechanizme ekonomiky, založenej už na celospoločenskom a kolektívnom vlastníctve ekonomických zdrojov, hospodárskych subjektov a na základe znovuobnovenia ekonomického systémového nástroja fungujúceho úspešne za socializmu – nástroja známeho pod pojmom SPOLOČENSKÁ SPOTREBA
viď schému cirkulárneho obehu tokov financií v hospodárstve – „motor ekonomiky“ štátu a bližšie vysvetlenie v knihe Ekonomika po kapitalizme https://narodohospodari.sk/ekonomika-po-kapitalizme-kniha-v-pdf/ časť 9 Intermezzo II a časť 5 Fenomén ekonomického nástroja s názvom spoločenská spotreba ( podrobné objasnenia sú v knihe a v PDF)
l https://narodohospodari.sk/wp-content/uploads/2024/04/4.5-Spolocenska-spotreba-.pdf
A prirodzene nesmieme zabúdať na „hattrick“ s opačným znamienkom, aký spravil minister financií ČSFR Václav Klaus celkom legálne v roku 1991 s tzv. kupónovou privatizáciou – len nám bude legálne vyhovovať viac „reverz“ majetku výrobných a ekonomických subjektov do rúk celonárodných, čo je riešené v knihe Ekonomika po kapitalizme v časti 7:Kapitál a vlastníctvo, kde sa popisuje reverz vlastníctva zo súkromných rúk do rúk štátu takto v možno dlhšom procese
A aby to nebolo extrémistické a revolučné, vymenujme si vhodné podmienky a spôsob, ako sa tak má udiať:
Podmienky pre reverz:
1.Geopolitická situácia sveta, povedzme v hlbokej globálnej kríze, keď sa budú rozpadávať korporátne väzby, medzinárodné trhy a deľba práce bude vykazovať značné poruchy technologického, logistického i výrobného charakteru ( v knihe je námet pokojný, miernou cestou, že sa budú korporácie globálne rozkladať na organizačné fraktály pomerne samostatné v každej krajine)
2.V prípade ohrozenia alebo aj vzniku svetového vojnového konfliktu medzi globálnymi mocnosťami a tým skolabovaním takmer všetkých väzieb medzinárodných trhov. Každý štát bude potrebovať zachrániť predovšetkým výrobu a hospodárenie vo vlastnej krajine
3.V prípade mnhovrstvovej krízy ekonomiky a kapitálu prerastajúcej do politických a sociálnych kríz, keď bude potrebné na danom území krajiny mocou štátu zabezpečiť riadny chod ekonomiky aspoň na území štátu (…a profesor ekonómie J.Husár už otvorene písal o POLYKRÍZE!)
A spôsob uskutočnenia:
Varianta A) Krajinu hromadne opúšťajú investori a cudzí vlastníci, alebo nastalo „bezvládie“ v hospodárskych subjektoch pre „force major“ príčiny (vojnový stav, klimatická alebo vojnou vyvolaná kríza), prípadne krach trhov a mien – vtedy musí mať vláda a zákonodárny zbor štátu pre tieto prípady pripravený krízový manažment pre prevzatie kontroly na hospodárskymi subjektami s ich mobilizáciou len v prospech daného štátu
Varianta B) Vylúčenie krajiny z integračných zoskupení pod politickým tlakom alebo počas vzniklej krízy rozpadu integrácie – vtedy musí vláda SR i zákonodarný zbor uskutočniť tzv. ZVRAT (TURNAROUND) a pod kontrolu a pomocou priameho riadenia dostať všetky subjekty (cudzích investorov i domáce súkromné subjekty), čím zavádza mobilizáciu zdrojov i produkcie. Vlastnícky reverz sa uskutočňuje výnimočným zákonodarstvom, povedzme dekrétmi vlády – alebo prezidenta).
Varianta C) Vláda SR na základe spoločenskej objednávky a tlaku verejnosti (napr.dôchodcovia) uskutoční zákonodarnym zborom (NR SR) prijaté zákony o reverze vlastníctva, kde podľa zákonného právneho postupu uskutoční postupne prevod vlastníckych práv na štát s určitým harmonogramom poskytovania finančných „voucherov“ súkromným vlastníkom, ktorým zostanú zachované dovtedajšie získané finančné prostriedky a hmotné statky, ale bude im odňaté právo na dividendy, zisk a podiely na zisku v prítomnosti i do budúcnosti.
Prirodzene, bude to znamenať prelomový manažment, možno naozaj krízový manažment štátu a hospodárstva Slovenska, ale po ťažkostiach, ktoré budú nasledovať, bude nasledovať skutočne obdobie, keď ľudia začnú tancovať na námestiach a uliciach pri nejakom jubileu tento premeny na socialistickú ekonomiku pre Slovensko. My nepotrebujeme Lenina, ani sovietsky systém, ani avantgadru v podobe komunistickej strany…dnes v roku 2024 potrebujeme vzdelaných, rozumných a akčných ľudí.
A môj skromný návrh: skúsme to aj s tými troma charakteristikami ekonomickej demokracie! Pretože tie tri charakteristiky ekonomickej demokracie v ekonomike, tj. celospoločenské resp.kolektívne vlastníctvo cez zamestnanecké samosprávy, verejné financie a kontrola investovania, férový trh a teda vzájomne výhodný obchod, to sú nástroje moderného socializmu v 21.storočí
Ako som sa naučil od mysliteľov v manažmente: neútočte, nebojujte, niekedy stačí zmeniť rámcovanie problému a môžete sa pustiť do jeho vyriešenia
Ing.Peter Zajac-Vanka 1.jún 2024 ohlasy prosím na klub.narodohospodarov@gmail.com
POZNÁMKA, ktorá vyplynula z reakcií
Vlastne v pokračovaní k tomuto článku by som chcel rozpísať, ktoré odvetvia národného hospodárstva by mali byť riadené a považované pri tvorbe socializmu pre Slovensko v 21.storočí ako kľúčové.
A ono to vyplynulo samo: Isteže, že to poľnohospodárstvo a spracovateľský priemysel potravinársky!
Vyplynulo to i dolu z komentárov, ale máme tu na webstránke i analytické materiály akademika Hrašku, pána Julényho seniora, a ja sa skromne pripájam ako národohospodár, že taký primárny sektor národného hospodárstva ako poľnohospodárstvo na seba dokáže naviazať iniciatívu a rozvoj ostatných sektorov, odvetví, nielen potravinárstva.
Druhým kľúčovým odvetvím je energetika a tu máme vynikajúce možnosti rýchlo ju „transformovať“ na celoštátne vlastníctvo a rozvíjať na základe tých najlepších tradícií.
Peter Zajac-Vanka, doplnené 3.júna 2024
Zatiaľ komentáre skôr rozpačité…ako keby to teraz nemala byť ani hlavná téma dňa.
Pochválil ma profesor J.Husár, že som dobre zvýraznil tie myšlienky vo farebných rámcoch a že ozaj je dôležité graficky si znázorniť toky financií, aby sme „vedeli“ presne, ako a ktoré toky financií regulovať. Veľmi vlažná reakcia zo strany komunistov, lebo vraj socializmus sa dá zaviesť iba revolúciou (čo by som iné od nich mal očakávať, však?).
Jedna reakcia ma však veľmi zaujala a bolo to poslané mailom, tak ju sem precitujem a uvediem aj link.
A potvrdím, že na koncepcii a možno ďalších článkoch sa pracuje…
Pripájam ako reakciu mailom zaslaný článok, zaujal:( a Vlk bloger mi azda odpustí, že to uvádzam z jeho webstránky): https://vlkovobloguje.wordpress.com/2024/06/03/zapad-nas-podvedl/
„Československo bylo na konci socialistické éry plně soběstačné ve všech základních komoditách nutných k zajištění výživy vlastního obyvatelstva a část zemědělské produkce byla vyvážena. Ještě v roce 1993, kdy vznikla samostatná ČR, měl náš stát v zahraničním obchodu s agrárními produkty kladné saldo přes 50 miliard Kč. Více jme vyváželi, než dováželi. V loňském roce skončil účet agrárního zahraničního obchodu ČR deficitem ve výši 38 miliard korun, a to i s tabákem. Bez započítání cigaret s nižší spotřební daní by „sekera“ byla ještě větší. Nejde přitom o nějaký jednorázový výkyv. Do ČR je více potravin a zemědělských komodit dováženo, než je od nás exportováno, a to po desetiletí. Růst dovozu do ČR a pokles našeho vývozu začal krátce po vstupu v účinnost již zmíněné Dohody a přidružení s tehdejší ES (předchůdce EU).“
„Prakticky od roku 1990 Západ s Východem jedná jako nikoli s novými příteli a spojenci, jak nám tvrdí naši politici, ale jako se zeměmi, které prohrály studenou válku. Diktují nám pro českou ekonomiku nevýhodné podmínky a většina českých vlád tyto požadavky plnila, jako by naše země byla okupována vojsky západních zemí a jejich vojáci mohli kdykoli začít se zabíjením našich lidí jako za Protektorátu v letech 1939 – 1945.
Jestli má naše zemědělství přežít, je nejvyšší čas říci diktátu Bruselu a celého Západu Stačilo! Když oni nedodržují své závazky ze smluv, proč my bychom nemohli odstoupit od placení třeba emisních povolenek? Anebo všech grýndýlových nesmyslů. Okamžité odstoupení ČR od Green dealu byl jeden z pěti požadavků zemědělců, kteří demonstrovali 19. 2. 2024 s traktory v Praze. A stejné požadavky mají i zemědělci v dalších zemí EU.“
píše Zdeněk Jandejsek 3.6.2024 v článku Západ nás podvedl
a ďalej, text, ktorý mi hovorí, že v Českej republike je tiež ľud prebudený a už vidí, čo bolo zlé…
…článok:
Před necelým měsícem uplynulo 20 let od vstupu ČR do EU. Ve smlouvě o přistoupení deseti středo a východoevropských zemích do EU se Evropská komise zavázala do 10 let harmonizovat výši přímých plateb zemědělských dotací. Podle tohoto závazku EU měly české zemědělské podniky nejpozději od roku 2014 dostávat stejné dotace jako farmy v Německu, Francii, Holandsku nebo Belgii. K žádné harmonizaci zemědělských dotací ale nedošlo. Ještě dnes dostávají čeští zemědělci z rozpočtu EU dotace pouze ve výši necelých 92 % průměru EU. Je to ovšem průměr ze všech členů. Počítají se do něj údaje z nejvíce dotované Francie a nejméně dotovaného Lotyšska. Německé a rakouské farmy dostávají ve skutečnosti z Bruselu v průměru dvojnásobek než firmy v ČR. Průměrná výše přímé platby na obhospodařovaný hektar je v ČR jen 240 eur, ale v Belgii 400 eur.
Další ekonomická nerovnováha v náš neprospěch vzniká rozdílnými podmínkami pro spolufinancování investičních dotací z Evropského fondu rozvoje venkova. Vláda ČR usilovala o co nejmenší podíl spolufinancování ze státního rozpočtu. Souhlasila, že ze státního rozpočtu bude placeno maximálně 25 % z celkového příspěvku, který firma obdrží, a 75 % bude hrazeno z rozpočtu EU. Francie má míru spolufinancování 50 %, v případě Polska jsou některé projekty spolufinancované až do 90 %. To znamená, že každému euru ve Francii z bruselských peněz mohou zemědělci na investici přidat ze státního další celé euro a v Polsku ještě víc. U nás je to jen 50 centů. Ministrům financí, kteří jsou založením účetní a nikoli národohospodáři, se to zdá výhodné. Pokud ale bereme v úvahu, že část investice, na níž zemědělci přispívá rozpočet EU a státní rozpočet, musí platit sám zemědělec, zjistíme že pro hospodářství jako celek je nižší míra státní spoluúčasti ve skutečnosti nevýhodná. Francouzští zemědělci mohou díky větším možnostem národního spolufinancování rychleji modernizovat své provozy. Z každé investice má navíc stát příjmy z daní od výrobců a prodejců zemědělského vybavení.
Další ekonomická nespravedlnost, která znevýhodňuje naše zemědělce, je rozdíl v povolených dotacích z veřejných rozpočtů členských států. Pokud sečteme platby z rozpočtu EU, státní podpory a dotace z regionálních a obecních rozpočtů, a porovnáme je se stejným součtem z veřejných rozpočtů ČR, zjistíme, že německý a francouzský zemědělec dostává ČTYŘNÁSOBNOU dotační podporu než jeho český kolega. Česká i francouzská firma přitom prodávají svoji produkci na trhu EU stejným obchodním řetězcům. Každému, kdo aspoň trochu chápe ekonomické zákonitosti, je jasné, že za takových nerovných konkurenčních podmínek je česká firma ve velké nevýhodě. Francouzská firma může díky větším dotacím prodat supermarketu své zboží za nižší cenu, aniž by se tím dostávala do ztráty. V praxi může být rozdíl až o 35 %.
Tento problém vznikl ještě před vstupem ČR do EU. Vlády ČR z let 1993 až 2004 o něm nejenže věděly. Všechny polistopadové vlády ho svým přístupem k zemědělství způsobily. V rámci ekonomické transformace byly v letech 1990 až 1994 zrušeny téměř všechny státní podpory v zemědělství. Současně vlády ČR a dalších postsocialistických země podepsaly s Evropským společenstvím (předchůdce EU) smlouvu o přidružení v jejímž rámci Východ otevřel své trhy dovozů ze Západu mnohem více než Západ Východu. U nás byl výrazně snížena byla cla a množstevní omezení dovozu, které dříve vyrovnávala ekonomické účinky větší dotační podpory na Západě. V době, kdy západní země zvyšovaly objem dotací z evropského i národních rozpočtů investovaných do zemědělství česká vláda omezila dotace jen na pár míst s nejhoršími přírodními podmínkami pro zemědělství, jako horské a podhorské oblasti. Do nejúrodnějších oblastí nebyly vypláceny ani investiční dotace.
Poláci svým zemědělcům pomohli jak národními dotacemi, tak i rozsáhlými daňovými úlevami. Daňově bylo a je české zemědělství ve srovnání se zbytkem nejen západní, ale i střední a východní Evropy naprosto znevýhodněno sazbami všech daní, výší odpisů i neexistencí téměř jakýchkoli osvobození od daní. V Polsku nemusí zemědělci platit sociální pojištění a přesto jim stát vyplácí důchody, pokud po dosažení stanoveného věku předají farmu nástupci. Sazby daní z příjmů jsou pro odvětví zemědělství tak výhodné, že si mnoho podnikatelů z jiných oborů kupuje farmy, aby optimalizovali svou daňovou povinnost. Výsledek dnes vidíme v regálech maloobchodních prodejen na české i polské straně společné hranice. Pro české a moravské zemědělce i spotřebitele je velmi nevýhodný, ceny polských potravin jsou výrazně nižší a proto mnoho lidí jezdí za nákupy právě do Polska. Vláda si vůbec neuvědomuje, jak škodlivý to má dopad na naší ekonomiku, když „vyvážíme“ peníze za zboží, které si doma dokážeme vyrobit.
Jestliže je srovnání podmínek pro zemědělství v ČR a v Polsku pro nás špatné, je srovnání se západní Evropou naprosto zdrcující. V roce 2003 – tedy rok před vstupem deseti středo a východoevropských zemí do EU – povolila Evropská komise v notifikačním řízení vládám starých členských států obrovské množství národních dotací, o nichž si u nás můžeme nechat jen zdát. Většina českých občanů – včetně nejvyšších manažerů firem o nich nikdy v životě ani neslyšela. Několik příkladů z Belgie:
Na každého zaměstnance, který pracuje na farmě alespoň jeden celý rok, dostal zemědělec 4 800 eur ročně. U středoškolsky vzdělaného absolventa dostal farmář v Belgii 20 000 eur jednorázově a současně za každý rok po dobu pěti let 6 000 eur na rok. Na vysokoškolsky vzdělaného absolventa to bylo jednorázově 30 tisíc eur a 8 000 eur každý rok po dobu pěti let.
Podpora na výrobu kravského mléka je až 5,65 centu na kg. Na každé odchované tele ve stáří tří měsíců dostal farmář 260 eur. U chovu vepřů se vyplácela podpora na aplikaci kejdy ve výši 18 eur na tunu.
Mají i podporu chovatelů při modernizaci. Chovatelům skotu je kromě investičních dotací na jednotlivé projekty během modernizace provozu vyplácena také podpora produkce ve výši 2 eura na tunu hovězího masa ročně. Chovatel drůbeže ve stejném případě dostával ročně na každou tunu vyprodukovaného masa 93 centů.
Odbytové organizace, které si farmáři zřídili jako protiváhu tržní síly obchodních řetězců za účelem společného jednání o cenách s odběrateli, získávali od státu 2 centy na každý kilogram prodaného kravského mléka, u vepřového to 5 centů a u drůbeže 3 centy na kilogram. V případě obilovin 5 eur na tunu a u olejnin 11 eur na tunu.
Státní podporu dostávají také odbytové organizace zpracovatelů, které získávaji 450 eur za každou tunu do maloobchodu dodaného másla. Stejná částka byla vyplácena jako podpora v případě vývozu masných výrobků mimo Belgii u hovězího, vepřového a drůbežího masa. A to je jen část dotací, jež dostávají v Belgii.
Dotační tituly, o nichž jsme u nás nikdy ani nesnili, jsou v různých západních zemích trochu odlišné. Italská vláda vyplácí při vývozu zemědělských produktů mimo Itálii paušální platbu na každý kilometr, který náklad urazil od výrobce do obchodu. Sazba byla aktualizována několikrát ročně v závislosti na vývoj cen pohonných hmot. Státní podpora pokrývá více než 90 % nákladů na dopravu potravin.
Ve Španělsku zase vláda uhradila téměř všechny náklady spojené se vznikem obchodní společnosti nebo družstva, pokud se několik farmářských rodin rozhodne spojit do ekonomicky efektivnějšího společného podniku. Dnes se v Španělsku platí i v případě, že dvě farmy se sloučí do většího celku do jednoho podniku.
Zelenou naftu – tedy vratku části spotřební daně z nafty – měly všechny západní země. Když ji zaváděla ČR, Evropská komise vydání povolení v notifikačním řízení zdržovala dlouhé měsíce naprosto trapnými dotazy. Odpovědi na ně musela znát z předchozích řízení, ale splnilo to účel poškozovat východní zemědělce co nejdéle.
Proč jsme jim naletěli?
V referendu o vstupu ČR do EU hlasovala většina zemědělců pro vstup právě pod vlivem příslibu, že do 10 let budou mít naše zemědělské podniky stejné podmínky pro podnikání, jako farmy na Západě. Dnes víme, že k tomu nedošlo a místo lepších podmínek pro práci nám Brusel nadělil spoustu nových a v mnoha případech nesmyslných povinností. V rámci Green dealu už po pěti letech můžeme hovořit nejen o zbytečné byrokracii, ale o cíleném zhoršování podmínek pro zemědělskou a potravinářskou výrobu.
Dodnes si pamatuji na větu, kterou tehdejší komisař pro rozšíření EU – Němec Günter Verheugen zdůvodnil, proč máme mít i po vstupu do EU a splnění všech povinností, které z toho plynou, ještě dalších 10 let nižší dotace než naši západní konkurenti: „Protože zemědělství ve východních zemích ještě není dost TRANSFORMOVANÉ“. Na řadu z povinností z Bruselu si staré země navíc vyjednaly úplné výjimky nebo dlouhá přechodná období , kdy je i na desítky let jejich firmy plnit nemusí.
Po desetiletích „ekonomické“ transformace a nejnověji „zelené“ transformace, prováděné politikou Green dealu, už mohlo leckomu dojít, že slovo transformace je v politice používáno jako synonymum slova ZNIČENÍ. Po ekonomické transformaci máme v ČR na místech kdysi po celém světě známých továren jako ČKD různé sportovní haly, koupaliště nebo zábavní parky. Nebo také 2 metry vysokou lebedu. Soběstačnost v základních potravinách mírného podnebního pásma klesla po transformaci zemědělství a restitucích na průměrných 55 %. V některých komoditách jako ovoce a zelenina je dokonce jen 25 %.
Prakticky od roku 1990 Západ s Východem jedná jako nikoli s novými příteli a spojenci, jak nám tvrdí naši politici, ale jako se zeměmi, které prohrály studenou válku. Diktují nám pro českou ekonomiku nevýhodné podmínky a většina českých vlád tyto požadavky plnila, jako by naše země byla okupována vojsky západních zemí a jejich vojáci mohli kdykoli začít se zabíjením našich lidí jako za Protektorátu v letech 1939 – 1945.
Jestli má naše zemědělství přežít, je nejvyšší čas říci diktátu Bruselu a celého Západu Stačilo! Když oni nedodržují své závazky ze smluv, proč my bychom nemohli odstoupit od placení třeba emisních povolenek? Anebo všech grýndýlových nesmyslů. Okamžité odstoupení ČR od Green dealu byl jeden z pěti požadavků zemědělců, kteří demonstrovali 19. 2. 2024 s traktory v Praze. A stejné požadavky mají i zemědělci v dalších zemí EU.
Green deal stejnou cestou otevřeno sabotují i Poláci, kteří jednostranně odstoupili od nařízení, které firmám ukládá povinnost kupovat si emisní povolenky.
ČR nesmí být vazalem, jsme suverénní stát, tak podle toho musíme hájit i práva v Bruselu.
(Autor je generálním ředitelem zemědělsko potravinářského holdingu RABBIT CZ. V letech 2017 až 2020 byl prezidentem Agrární komory ČR. V roce 2001 vyhrál soutěž Podnikatel roku. Podílel se na svolání demonstrace zemědělců s traktory v Praze 19. 2. 2024. Po celoživotní práci v zemědělství se nyní uchází o zvolení do Evropského parlemntu na 21. místě kandidátky koalice Stačilo! Jako nezávislá osobnost.)