ZANIKÁ STROJÁRSKY GIGANT TRENS a.s. Trenčín – správa v 9:00 h 19.1.2024 z TA3
Ešte len spravodajsky zachytávam prvotnú informáciu z TA3 dnes o 9:00 hod: Pamätáte si, že sa zoberám „čiernou labuťou“ a v tomto prípade je to neočakávaný (pre nezasvätených ) príbeh slovenského priemyslu:
TRENS, výrobca presných obrábacích strojov, ZANIKÁ, jeho vlastníci ho poslali do bankrotu, NEVYPLATILI TAM ZAMESTNANCOM MZDY ZA NOVEMBER, DECEMBER 2023!
… toto je čerstvá správa z 9:00 dnešného dňa a mám to potvrdené priamo od zamestnancov: budem ju priebežne dopĺňať: Zamestnancom volajú im zákazníci na mobily, čo sa deje, Trens mal totiž obchodne výnimočné postavenie a platby prebiehali vopred, ešte tie stroje ani nie sú vyrobené!!!! Výhovorky vedenia a majiteľov neobstoja.
A kde sú ODBORY? Uhlerová? Kde je Bekmatov? Kde sú komunisti? Kde je vláda sociálnej demokracie?! Kde je koopindustrista L.Blaha? Kde je V.Ondruš, ktorý sa ma pýtal v 2017 na základe knihy COOPINDUSTRIA, kdeže sa to ten podnik, čo bol v krachu a prevzala ho zamestnanecká samospráva, kdeže sa nachádza?
Odpoveď je tu dnes 19.1.2024:
COOPINDUSTRIA JE TRENS 2024!
Akurát, že nemá dnes nikoho, kto by sa zastal…som zostarnutý autor knihy COOPINDUSTRIA – fungujúci podnik na báze zamestnaneckej samosprávy a až mi je ľúto, že sa vyplnilo proroctvo – ÁNO, to som písal o podniku ILATS a.s a kedže som dva roky pracoval v TRENSE (2012,2013) to som písal o nich. V knihe popisujem, ako sa dá rýchlo a právne riešiť predbežné opatrenie súdom a prevzatie kontroly od majiteľov zamestnaneckou samosprávou.
Volajte mi, píšte mi, burcujte. Zaniká klenot slovenského presného strojárstva. A to dnes, keď je presné obrábanie tak dôležýité od leteckého cez automobilový priemysel až po zbrojné systémy. Hanba. v prílohe overujúca foto z TA3 dnes 9:03 h
Ing.Peter Zajac-Vanka
zatiaľ dúfam len prorocký scenár, tak ako bol v knihe COOPINDUSTRIA na str.31-39, 2.kapitola ( zverejňujem z knihy)
Čo sa to stalo s podnikom? Ako k tomu došlo…
fabulácia z knihy
2. kapitola: Ako k tomu došlo…
Popis ako možno priemyselný, výrobný či obchodný podnik, premeniť alebo založiť na fungujúci podnik podľa zásad ekonomickej demokracie. Obrázky a schémy v knihe sú vlastné.
2.1. Čo sa to stalo s podnikom? Podnikom, ktorý bol nositeľom československej priemyselnej tradície a úspešne prežil útrapy prechodu z manufaktúry za rakúsko-uhorského mocnárstva na fabrický výrobný spôsob za „prvej republiky“ RČS, prežil vojnové časy, keď ho prevzali nemecky hovoriaci ríšski správcovia nemeckej Tretej Ríše, potom po máji 1945 keď ho spravoval národný správca obnovenej republiky, po roku 1948 sa stal národným podnikom a po roku 1988 po transformácii na štátny podnik mohol bezproblémovo rozvíjať vlastné exportné aktivity, ktorý prežil privatizačný zámer a stal sa malou akciovou spoločnosťou, ktorá vyrábala súčiastky do strojov í samostatné stroje a úspešne prekonávala krízový stav ekonomiky SR v 1999 i krízu od 2008?
Ako to, že k 31.12.2013 bol podnik ILATS a.s. nútený ísť do konkurzu a majitelia po vyhlásenom bankrote siahli po tvrdom opatrení nútenej dovolenky všetkých zamestnancov (okrem bezpečnostnej služby) a opustili majetok?
1. Podnik síce ešte dostával objednávky od zákazníkov, ale nemilosrdne prehrával konkurenčný súboj v oblasti dodržiavania kvality a plnenia termínov dodávok. Termíny neuveriteľne kĺzali. Príčinou bola priebežná doba prípravy tovaru k expedícii. Zhoršovali sa priebežné časy výroby, pretože harmonogram nebol dodržiavaný kvôli sklzom v subdodávaných komponentoch, niekedy viazla montáž a odskúšanie dodávaných komponentov strojárskeho agregátu, pretože buď neboli pripravení vlastní pracovníci, alebo servisné dodávateľské služby kĺzali v termínoch.
Takto sa termíny expedícií nedodržiavali, odexpedovaný tovar sa často takmer na poslednú chvíľu, ešte „čerstvý z výrobného pása“ zbrklo nakladal a nebol dokompletovaný, alebo boli obchodníci nútení prekladať termíny expedície a vymýšľať si výhovorky. Prirodzene, že ak zákazníka takto “napálili” hoci aj po prvý raz, často sa odvrátil od toho, aby objednával tovar ďalej.
2. Prílišná “nenažranosť” vlastníkov a.s., akcionárov, ktorí rok čo rok požadovali zvýšenie vyplácania zisku na úkor investícií do podniku. Akcionári zaväzovali vrcholový manažment k vyplácaniu dividend napriek tomu, že niektorí členovia správnej rady poukazovali na nutnosť nových investícií, aby výroba držala krok s dobou. Prirodzene, to viedlo k tomu, že cenotvorba tovaru mohla vychádzať len z ponuky takého „klasického“ výrobku, ktorý neobsahoval žiadne prevratné technologické zmeny a musel konkurovať iným podobným tovarom cenou, ktorá bola logicky nižšia než by podnik mohol dosahovať s výrobným programom pri nových technológiách.
3. Finančný manažment. Ten prispôsoboval tok financií prioritne tomu, aby bolo možné každoročne vykazovať zisky a tak vyplácať akcionárom dividendy. To však spôsobovalo, že pri nie príliš vysokej úrovni marže a tak i dosahovaného zisku (ak vôbec nejakého) manažment príliš znižoval náklady. Škrtal čo sa dalo. Len aby podnik nebol „v červených číslach“. Malo to aj inú príčinu: záujem členov vrcholového manažmentu na získavaní odmien a udržaní si „stoličky“: lebo veď išlo o osobné odmeny a udržanie vysokých platov a na druhej strane išlo o pozície – ak by sa podnikové financie ocitli „v červených číslach“, to by „padali by hlavy“, niekto alebo mnohí by boli vymenení. A tak sa škrtalo a šetrilo – napríklad pomocou „špeciálneho finančného režimu“, keď boli objednávky na subdodávky a servisné výkony u subdodávateľov uskutočňované „na poslednú chvíľu“ a ešte k tomu uhrádzané takmer pravidelne „po termíne splatnosti“, alebo ak sa nedalo a platba musela byť vopred uhradená, objednávalo sa takmer „just-in-time“ a po čiastkach, po slovensky „takmer v hodine dvanástej“. Teda kus po kuse, žiadne aspoň trochu optimalizované zásoby, systém JIT zmenil na systém „v hodine dvanástej“, keď už termín expedície bol takmer prepásnutý.
4. „HRM“- „riadenie ľudských zdrojov“: kedysi „zastaralo“ pomenované ako personalistika
Keďže náklady na nákup manažérskych áut a vybavenia kancelárií i na marketingové reklamné kampane nemožno redukovať bez osobných konfliktov medzi top manažérmi, jednoduchšou cestou je „nevytvárať náklady“ v oblasti pracovných síl – teda možnosť prepustiť zamestnanca je lákavá. A tak sa nárast práce po prepustených prerozdeľoval. Neprerozdeľoval sa však adekvátne tomu objem príjmov. Zamestnanci nie sú akcionári, takže „sorry“, niekto odísť musel pri znižovaní nákladov. Ak bol niekto nespokojný, prípadne priamo požiadal o zvýšenie platu adekvátne svojim novým pracovným úlohám, poväčšine bol „odídený“. Veď systém HRM už pozná, ako to zariadiť. Práca sa buď prerozdelila ďalej medzi ostatných, lojálnejších (či vystrašenejších?), alebo sa nabrali nové „ľudské zdroje“ cez personálnu agentúru dočasného zamestnania. Tí boli ochotnejší, skromnejší čo do nárokov na plat, ale často i menej skúsení a nezapracovaní. A keďže sa od 2009 i na Slovensku škrtá predovšetkým investícia do školení a vzdelávania, funguje systém zapracovania spôsobom „rob to ako Jožo“ a starší ochotný kolega na svoj úkor a svojpomocne zaúča alebo i nezaučí nováčika. Z toho potom vyplývala tá nekvalita a často chaos pri dokompletovaní a odskúšavaní výrobku.
Plač vrcholového manažmentu, že „náklady na ľudí sú privysoké“, je falošný. Najvyššími nákladmi sú totiž noví pracovníci prijatí namiesto tých prepustených nespokojných. To,čo sa nedá robiť s dlaždičkami a obkladačkami na budove, manažéri radi obľubujú robiť s ľuďmi – prepúšťajú ich. Nuž, tehlám výpoveď dať nemožno – ľuďom áno…
5. „Imidž je nanič“, spievalo sa v nejakej pesničke. Faktom je, že do imidžu a goodwillu firmy a značky sa tu investovalo veľa. Tu sa nešetrilo, nakoniec, raz už boli vynaložené nemalé sumy na prieskum povesti a analýzu trhovej pozície, tak treba i krok dva – zainvestovať do imidžu firmy a značky. Podľa kúpených dizajn manuálov sa premaľujú a prepracujú aspoň raz za 2-3 roky všetky priestory podniku, všetky tlačivá, webstránka, tovarové značenie, oblečenia pracovníkov, firemné autá a darčekové predmety, i prospekty a katalógy. Ale keď počet prepustených „bývalých“ pracovníkov už prevýši počet aktuálneho stavu zamestnancov, imidž ozaj začína byť nanič – pretože príliš veľa nasrdených ľudí je už „vonku z hry“ a rečí sa šíria. Časť odídencov sa napríklad uchytí u konkurencie, časť u bývalých zákazníkov, časť jednoducho komunikuje po sociálnych sieťach a určite nehovorí o podniku v dobrom, prípadne prezradí, ako to v tom podniku funguje v skutočnosti. Ak vieme, že kvapka v mori sa stratí, tak kvapka oleja dokáže znečistiť celý vodný zdroj, však?
6.Demotivácia zostávajúcich zamestnancov. Zatiaľ čo každý z bývalých zamestnancov podniku by vedel presne povedať, čo ho a kedy počas jeho pôsobenia v bývalom zamestnaní nadchlo a motivovalo, súčasní zamestnanci už pracovali „len preto, že účty treba každý mesiac platiť“. To znamená, že ich motivoval jediný „faktor hygieny“ zo stupnice motivácie zamestnancov, a to pravidelne sa objavujúca suma na účte v banke, – a to všetko ostatné v podniku už iba demotivovalo.
…a prišiel december 2013 a riaditeľ finančného úseku sa celú noc nevyspal – ráno potom dôverne oznámil predbežný stav rozvahy a výsledovky a lavína sa spustila…
2.2. Čo sa to stalo s ľuďmi, ktorí v tomto podniku pracovali?
Po výplatách v decembri 2013 nastalo zdesenie: žiadne prémie sa nekonali. Pri platoch vo výrobe 400 – 500 Eur brutto. Ten pocit nespravodlivosti: „tak my tu padáme na hubu a nebudeme mať ani pekné Vianoce?“ A k tomu ešte Príkaz GR (generálneho riaditeľa): „Povinné čerpanie závodnej dovolenky do 2.januára 2014.“ Ako povinné, čo za povinné? Ľudia si chcú zarobiť! Nespokojnosť rástla.
1.Bola to však súkromná akciová spoločnosť. Žiadne odbory! Ale ľudia sa i tak začali schádzať, dovolenka od 20.decembra im nedala spať. Už bolo jasné aj to, že sa opäť nestihnú mnohé expedície, vždy sa predsa čas sviatkov využíval „na doťahovanie“ koncoročných termínov. Niečo tu „nehralo“.
2. Jeden zo skúsenejších zamestnancov sa obrátil na príslušný odborový zväz o radu.
3. Šírili sa rôzne zvesti. Napríklad, že podnik sa predáva. Napríklad, že finančný riaditeľ spáchal samovraždu (videli odvážať ho sanitkou). Napríklad, že najdôležitejší veľký zákazník odmietol dodávku a vrátil ju celú naspäť. Atakďalej, atakďalej…
4. Pár aktivistov zo zamestnania sa stretlo mimo podniku. Nepáčilo sa im to, čo sa deje. Sú už treťou generáciou, čo robia v tomto výrobnom závode. Ide im viac ako o prácu. Ide im o podnik. Dohodli sa, že budú chodiť kontrolovať závod aj počas dovolenky. Jeden z členov „esbéesky“ je predsa príbuzný…
5. Po 21.decembri bola však pôvodná SBS odvolaná a prišli noví najatí ľudia. Do fabriky sa už nedá dostať. Dcéra jedného zo zamestnancov pri surfovaní po internete narazí na oznam o tom, že podnik sa ocitol v konkurznom konaní. Aktivisti ešte 24.decembra kontaktujú predstaviteľa odborového zväzu. Ten, sviatok-nesviatok, kontaktuje právnikov. Tí mu potvrdzujú informáciu a dávajú podrobnosti. Medziiným, že výroba sa po 1.januári už neobnoví. Zastavené sú aj dodávky energií. Aktivisti z podniku sa schádzajú s predstaviteľom odborov, ten ich informuje o možnostiach. A radí im založiť odborovú organizáciu.
6. V pondelok 30.decembra 2013 sa koná míting pred fabrikou. Cez sociálne siete, ale i osobne a po susedoch, sa zamestnanci podniku pozvolávali na protest proti zastaveniu výroby. Zvesť sa rýchlo šíri a prichádzajú aj bývalí zamestnanci, veď posledná „vlna prepúšťania“ bola presne pred rokom a mnohí z prepustených si prácu dodnes nenašli, sú už rok bez práce. Hovorí aj predstaviteľ odborov, na mieste vzniká odborová organizácia, ľudia sa podpisujú a vstupujú do nej, šíri sa slovo o vyhlásení ostrého štrajku. „Lenže, aký štrajk, ak nás dnu nepustia“, ozývajú sa hlasy a občas niektorí horlivejší kričia „okupujme závod!“. Súkromná „esbéeska“ volá generálnemu riaditeľovi, ten zas predsedu predstavenstva. Situácia sa zostruje. Prichádza na príkaz GR privolaná riaditeľka „HRM“ a koktá tam pred davom čosi o tom, že nech sa ľudia rozídu, veď im „EŠTE“ nik nedáva výpoveď, že do fabriky „SAMOZREJME“ druhého januára nastúpia. Dav sa rozchádza. Náhodou bol pri tom miestny spravodajca televízie, takže to posiela do večerných správ…
7. Jeden z mladších pracovníkov Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny sa večer pozerá na spravodajstvo. Doma v počítači má rozpracovaný projekt fungujúceho podniku na princípoch ekonomickej demokracie a návrh znenia zákona, ktorý porovnáva s tým z legislatívy EU o EFES (European Federation of Employed Shareholders), čo je celoeurópska organizácia na podporu zamestnaneckej participácie. Ešte večer volá svojmu straníckemu kolegovi a potom si dlho do noci na skajpe vymieňajú informácie a dohadujú sa.
8. Druhého januára stojí pred fabrikou džíp šéfa „esbésky“ a za ním „kukláči“ s pištoľami provokačne zapásanými tak, aby ich bolo vidieť. Prichádza správca konkurznej podstaty s dekrétom o prevzatí správy nad zbankrotovaným podnikom… A prichádzajú zamestnanci, ktorí zarazene postávajú a dochádza im to… Prichádza i predstaviteľ odborového zväzu a s ním i nový šéf podnikových odborov. Nepúšťajú ich a ani nikoho iného do fabriky. Prišiel prvý kamión na expedíciu…a párkrát zatrúbi…situácia hustne a lokálny spravodajca sa čuduje, kde sa zrazu zobral štáb verejnoprávnej televízie. Za ním prichádza osobne premiér vlády SR na vládnej limuzíne. A s ním mladší pracovník Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR… Do niekoľkých minút sa dorúti ku bráne čierna podniková limuzína generálneho riaditeľa a vystupujú z neho bledý predseda predstavenstva a červený v tvári generálny riaditeľ… Ochrankár predsedu vlády im niečo hovorí a títo páni, správca konkurznej podstaty spolu v premiérom, pracovníkom MPSVR a odborármi vchádzajú rokovať dovnútra podniku…
Po vyše hodiny čakania, ľudia vonku mrznú a hromžia, zas niekto vykríkol, „poďme na bránu, okupujme fabriku!“, ktosi aj hodil kameň a rozbil okno za vrátnicou, vtedy sa našťastie už objavujú všetci z rokovania vonku a premiér prehovorí stručne k davu zamestnancov vonku: „Podnik zostáva v konkurze, ale Vy môžete naďalej pracovať, práve sme zabránili úplnému uzavretiu závodu, vaši odborári vás oboznámia so situáciou, do mesiaca dáme parlamentu na schválenie zákon o kreovaní podniku na báze zamestnaneckej samosprávy“.
Všetci vysokopostavení účastníci odchádzajú, ochranka dostala inštrukcie a je z nej zas „závodná stráž“, ktorá iba kontroluje vstup na bráne, ľudia prechádzajú do vestibulu vstupnej haly a tam to začne…
9. Ľudia sa dozvedajú, že boli našťastie včas založené odbory podniku a tie môžu prerokovať dočasnú správu podniku v konkurze. Konkurzný zástupca sa musí stiahnuť, kým nedostane pokyny, voči vládnemu zásahu je bezmocný. Nech si všetci plnia svoje povinnosti tak ako doteraz, budú sa však konať schôdze a porady, na ktorých im budú vysvetlené možnosti existencie podniku a do mesiaca musí prebehnúť voľba nového vedenia podniku. Ľudia neveria vlastným ušiam, chcú klásť otázky, toho je zrazu mnoho na diskutovanie, padajú otázky, kedy „generála“ posadia do basy, kedy budú prémie…a dosť neochotne sa rozchádzajú po práci. Žiadna senzácia sa nekoná…
2.3.Žiadna senzácia sa nekoná?…
Teraz len príde v príbehu to hlavné – až teraz je potrebné všetkým rozbehnúť sa ozlomkrky a dotiahnuť všetko k tomu, aby po prijatí zákona o transformácii podniku na podnik so zamestnaneckou samosprávou mohlo všetko začať hladko fungovať.
Senzáciou je už to, že sa po prvý raz v novodobej slovenskej histórii zabránilo majiteľom nechať „vytunelovať“ podnik a doviesť ho do bankrotu, že neboli prepustení zamestnanci, aby z mapy priemyselnej výroby nezmizol nenávratne historický hospodársky subjekt, ekonomický zdroj Slovenska, ktorému od tejto chvíle bude azda pomáhať štát možno v súlade s európskou legislatívou, ale možno i ako pionier, ktorý vytýči nové územie pre tvorbu celospoločenských ekonomických zdrojov.
Nuž toľko kniha. Je to snáď prorocké…len posunuté v čase od 2017 do 2024 a z decembra o dva týždne do 15.januára 2024, keď majitelia poslali podnik do konkurzu. Uvidíme, čo ďalej…
A ďalej?…NIČ!
…prešlo šesť dní…a nič… žiadna odozva, ani Blaha, ktorý sa dostal cez Smer SD do parlamentu, horliac za Kooperativy a Mondragony, ani Ondruš, ktorý sa ma pýtal v 2017 na základe knihy COOPINDUSTRIA, kdeže sa to ten podnik, čo bol v krachu a prevzala ho zamestnanecká samospráva, kdeže sa nachádza ( a dnes je opäť štátnym tajomníkom na Ministerstve práce SR), ani Uhlerová, ktorá má teraz „strategické“ myslenie o štvordňovom pracovnom týždni, ani Bekmatov, ktorý dal ako reakciu vágny článok do webu Slova… nik.
Veď ako mi odpovedal profesor ekonómie J.Husár, jeden z mála čo sa ozval, zaniká v národnom hospodárstve popredný podnik so špecifickou výrobou výrobných prostriedkov, špecialista na presné obrábanie v strojárstve…bol to slovenský výrobca, ale mal v konkurencii pre nás globálny význam. Ak zanikne, zanikne už na Slovensku v priemysle schopnosť vyrábať výrobné prostriedky, tie moderné, potrebné pre letectvo, dopravu, chirurgiu, zbrojný priemysel, pre kozmonautiku…nuž čo, pšenicu možno kosiť aj ručne vyrobenou kosou, všakže…?
…zanikne už na Slovensku v priemysle schopnosť vyrábať výrobné prostriedky…
…a len mňa ako autora knihy má potešiť, že som predpovedal situáciu úplne správne a logicky, raz knihu označia sa dobrý situačný popis, avšak bez toho kladného riešenia…
Najnovšie komentáre